Skip Global Navigation to Main Content

Reports on Slovakia

2006

Country Report on Human Rights Practices - Slovenská republika

Slovenská republika s počtom obyvateľstva približne 5,4 milióna predstavuje pluralitnú parlamentnú demokraciu na čele s predsedom vlády a 150-člennou Národnou radou. Ministerský predseda na čele vlády, Róbert Fico zo strany Smer (Smer - sociálna demokracia), bol zvolený na štvorročné obdobie. Prezident Ivan Gašparovič pôsobí ako hlava štátu, pričom ho zvolili roku 2004 na päťročné obdobie. Oboje voľby boli slobodné a spravodlivé. Šesť politických strán, z ktorých tri tvoria vládnu koalíciu, pôsobí v Národnej rade. Občianske orgány vo všeobecnosti udržiavali účinnú kontrolu nad bezpečnostnými silami.

Vláda celkovo rešpektovala ľudské práva svojich občanov, avšak v niektorých oblastiach sa vyskytli problémy. Významné problémy s ľudskými právami zahrňovali zdĺhavú vyšetrovaciu väzbu, obmedzovanie slobody náboženstva, korupciu v súdnictve, miestnej správe a zdravotníctve, násilie voči ženám a deťom, nezákonné obchodovanie s ľuďmi a spoločenskú diskrimináciu a násilie voči Rómom. Celková situácia s ľudskými právami sa počas roka významne nezmenila, avšak bola vydaná správa uvádzajúca zlé zaobchádzanie polície s osobami, najmä s Rómami, ku ktorému došlo v minulých rokoch.

REŠPEKTOVANIE ĽUDSKÝCH PRÁV


Časť 1 - Rešpektovanie integrity osobnosti, vrátane ochrany pred:


a. svojvoľným alebo protiprávnym zbavením života

Nevyskytli sa nijaké hlásenia, že by štát alebo jeho zástupcovia spáchali svojvoľné alebo protiprávne usmrtenia.

V prípade siedmich policajtov obvinených z neľudského a ponižujúceho zaobchádzania s Rómom, ktorý zahynul v roku 2001 v policajnej väzbe, nový krajský sudca preskúmal konanie, keď pôvodný sudca poverený prípadom odišiel v máji 2005 na nové miesto. Súdny proces sa nezačal do konca roka. Obvinení, ktorých prepustili z polície, neboli zadržaní.

b. zmiznutím

Nevyskytli sa nijaké hlásenia politicky motivovaných zmiznutí.

c. mučením a iným krutým, neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním alebo trestaním

Ústava a zákon zakazujú mučenie a iné kruté, neľudské zaobchádzanie či trestanie a v praxi vláda vo všeobecnosti rešpektovala tieto ustanovenia.

Vo februári až marci roku 2005 Európsky výbor na predchádzanie mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania či trestania (European Committee for the Prevention of Torture and Inhuman or Degrading Treatment or Punishment (CPT)) navštívil krajinu, pričom skúmal policajné stanice, väznice, domovy sociálnych služieb a po prvýkrát aj psychiatrické zariadenia. Správa CPT o návšteve, ktorá sa uverejnila dňa 2. februára, uviedla, že výbor dostal značné množstvo informácií naznačujúcich zlé zaobchádzanie so zadržanými zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Údajné typy zlého zaobchádzania spočívali najmä vo fackách, úderoch a kopancoch či ranách s tvrdými predmetmi, ako sú obušky. Niektoré osoby sa sťažovali, že ich udierali pažbami pištolí, baterkami či plastikovými fľašami naplnenými vodou. V značnej miere boli obeťami týchto prípadov Rómovia.

V jednom prípade väzeň udal, že v čase svojho zadržania v roku 2004 ho polícia udierala do tváre a búchala do chrbta baterkou po tom, ako poslúchol policajný príkaz postaviť sa s rukami pritlačenými k stene. Uviedol aj, že ho bili počas prepravy na policajnú stanicu i neskôr. Väzňov zdravotný záznam v košickom väzení, ktorý zaznamenal jeho prehliadku po štyroch dňoch, uvádzal, že sa uňho prejavovala "krvavá podliatina nad ľavou lopatkou vo veľkosti celej svojej plochy ako aj hematóm pod spodným pravým očným viečkom."

V rovnakom čase, ako vznikla správa CPT, uverejnila vláda svoju reakciu, kde poznamenáva, že interné vyšetrovanie sťažnosti sa zamietlo ako neopodstatnené a zadržaný nepodal odvolanie proti oznámeniu o zamietnutí. V tejto reakcii na správu vláda vymenovala rozsiahle vnútorné kontrolné postupy ako záruky voči zlému zaobchádzaniu a na vyšetrovanie takýchto udaní. Reakcia nesúhlasila s pripomienkami CPT, že v praxi sa nie všetky záruky realizovali vo všetkých prípadoch.

Zdroje mimovládnych organizácií a príslušníkov rómskej komunity uvádzali pokračujúci, hoci znižujúci sa trend zlého zaobchádzania políciou s rómskymi podozrivými počas zatýkania a počas pobytu v policajnej väzbe. Správa CPT poznamenala, že značná miera prípadov vyšetrovaného údajného zlého zaobchádzania políciou zahrňovala Rómov. Vláda vyvrátila tvrdenie výboru vysvetlením, že "aby sa predchádzalo diskriminácii," orgány nezisťovali etnický pôvod údajných obetí zlého zaobchádzania políciou. Kým zákon nedovoľuje zaznamenávať národnosť jednotlivca v úradných dokumentoch, pozorovatelia so skúsenosťami v rómskych otázkach súhlasili, že od vlády nebolo úprimné tvrdiť, že si policajti neboli v čase zatýkania alebo počas následného zadržania vedomí národnosti podozrivého.

Počas roka polícia zaviedla pilotný projekt na poskytnutie špeciálneho školenia o rómskej kultúre a jazyku pre 118 policajtov, ktorí pracovali v obvodoch pokrývajúcich rómske spoločenstvá v Košickom a Prešovskom kraji. Okrem toho bratislavská pobočka pre ďalšie vzdelávanie policajtov poskytla voliteľný kurz rómskeho jazyka a kultúry.

Podmienky vo väzeniach a nápravných zariadeniach

Podmienky vo väzniciach vo všeobecnosti spĺňali medzinárodné normy, avšak ich preplnenosť bola naďalej problémom. Šesť z 10 väzňov pracovalo vo väzniciach; priemerná mzda činila 0,57 USD (16,97 korún) na hodinu na základe štátnej normy stanovenej generálnym riaditeľom Väzenského a justičného policajného zboru.

Štát dovolil návštevy nezávislých pozorovateľov ľudských práv.

Správa CPT z 2. februára naznačovala značnú preplnenosť väzení a ciel predbežného zadržania (väzobných väzníc), pričom uvádzala celkovú mieru obsadenosti 102 percent, kde väčšie bremeno pripadá na cely predbežného zadržania. Od času návštevy CPT vláda uzákonila legislatívne zmeny na riešenie podmienok vo väzeniach, ktoré nadobudli platnosť od januára. V dôsledku toho sa situácia s preplnenosťou zlepšila, hoci istý väzenský pracovník priznáva, že zavedenie všetkých nevyhnutných úprav si vyžiada viac času i prostriedkov. Počas roka dosiahol celkový počet väzňov a zadržaných 8249, čo predstavuje pokles z 9500 v čase návštevy CPT. Zmena v legislatíve nariadila, aby inštitucionálna kapacita merala štyri štvorcové metre priestoru cely u žien a mladistvých, keď návrh CPT odporúčal zvýšenie z predchádzajúcich tri a pol štvorcového metra, hoci táto menšia plocha zostala normou pre mužských väzňov. Celkové využitie kapacity väzníc a ciel predbežného zadržania dosahovalo počas roka 79 percent, aj keď jedno z 18 zariadení malo naďalej využiteľnosť vyše 100 percent svojej kapacity.

CPT predložil celý rad odporúčaní, na ktoré vláda odpovedala v uverejnenej správe. Podľa uverejnenej reakcie vlády štát zaviedol niektoré odporúčania CPT, avšak ďalšie pokladal za zbytočné. Pokiaľ ide o údajné zlé zaobchádzanie zo strany polície, vláda uznala, že došlo "k izolovaným prípadom ľudského zlyhania," ale odmietla akékoľvek zovšeobecnené trendy zlého zaobchádzania a všetky konkrétne prípady uvedené CPT.

d. svojvoľným zatknutím alebo zadržaním

Ústava a zákon zakazujú svojvoľné zatknutie a zadržanie a štát vo všeobecnosti dodržiava tieto zákazy.

Úloha polície a bezpečnostného aparátu

Štátna polícia má výlučnú zodpovednosť za vnútornú bezpečnosť a bezpečnosť hraníc, za čo zodpovedá Ministerstvu vnútra. Šéf policajných síl priamo zodpovedá ministrovi vnútra, ktorý má právomoc odvolať ktoréhokoľvek príslušníka polície. Pozorovatelia ľudských práv obvinili policajných vyšetrovateľov, že sa príležitostne zdráhajú prijímať výpovede svedkov, najmä Rómov, žien a bezdomovcov. Rovnako narazili aj na to, že polícii sa príležitostne nedarilo pohotovo a dôkladne vyšetriť prípady zahrňujúce Rómov.

Oznámili sa prípady korupcie a zlého správania polície, najmä vo forme vymáhania úplatkov počas zastavení vozidla pre dopravný priestupok. Pod vedením riaditeľa, ktorý je priamo zodpovedný ministrovi vnútra, Úrad inšpekčnej služby policajného zboru na Policajnom riaditeľstve zodpovedá za vyšetrovanie zneužívania policajnej moci. Okrem iného môže takéto prípady iniciovať inšpekčná služba, policajný zbor, policajná jednotka na boj proti organizovanému zločinu a jednotliví občania. V novembri polícia zadržala dvoch aktívnych policajných dôstojníkov, z ktorých aspoň jeden slúžil v prepadovej jednotke, a bývalého policajného dôstojníka pre obvinenie z vraždy. Vyšetrovanie sa do konca roka neskončilo. Roku 2005 sa vzniesli obvinenia proti 195 policajným dôstojníkom, čo je menej ako v predchádzajúcom roku. Najbežnejším obvinením bolo zneužívanie moci verejného činiteľa. Ďalej to boli obvinenia z použitia násilia, útoku a násilia a neoprávneného vniknutia do súkromných obydlí.

Vyskytli sa určité náznaky, že beztrestnosť predstavovala problém. Vo svojej správe z 2. februára výbor CPT preskúmal úradné zásahy vo dvoch prípadoch nedostatkov v polícii. Tieto prípady obsahovali úmrtie Radoslava Pukyho v roku 2004, ktorého telo sa našlo v trebišovskom riečisku 10 dní po jeho zmiznutí počas policajnej operácie v tejto oblasti, a "J.H.," 17-ročného chlapca, ktorý udával, že ho polícia bila a zranila po tom, čo ho zadržali v roku 2004 v Trebišove. V Pukyho prípade správa uvádzala, že vyšetrovatelia skúmajúci policajné zásahy sa nepokúsili preveriť päť- až osemdňový nesúlad medzi prvým a druhým odborným posudkom pravdepodobného Pukyho úmrtia, ale iba povrchne konali pri vyšetrovaní správy, že polícia zbila Pukyho pred jeho zmiznutím, pričom nevypočula žiadneho z policajtov, ktorí sa zúčastnili na policajnej operácii. Vo svojom stanovisku k udaniam J.H. výbor CPT identifikoval nečinnosť polície, prokurátorov a súdnych orgánov vzhľadom na udania a zdravotné dôkazy, ktoré indikovali možné zlé zaobchádzanie zo strany polície alebo zlyhanie policajtov rešpektovať zákonné práva J.H. Vládna reakcia na pripomienky CPT poznamenala, že niekoľko vyšetrovaní Pukyho prípadu viedlo k rovnakému záveru, že sa utopil bez pričinenia inej osoby a konečná sťažnosť v mene členov rodiny Pukyovcov sa v júli roku 2005 zamietla. Štát uisťuje, že vo svojom preskúmaní prípadu J.H. sa náležite dodržiavali postupy, a to aj počas vyšetrovania jeho tvrdení o zlom zaobchádzaní.

Počas roka miestna mimovládna organizácia zavŕšila svoj program výcviku policajtov v oblasti ľudských práv. Program obsahoval komponent školenia školiteľov, kde sa poskytovali policajným školiacim zariadeniam schopnosti poskytovať interné školenia. Inštruktor školiaceho zariadenia overil, že v osnovách zostalo školenie o ľudských právach.

Zatknutie a zadržanie

Ústava a zákon stanovujú, že osobu možno vziať do väzby zo zjavných príčin a treba ju ihneď poinformovať o príčinách zadržania. Na zadržanie sa požaduje písomný súdny príkaz na zadržanie. Súd musí vypočuť osobu obvinenú z trestného činu do 48 hodín (alebo maximálne 72 hodín v "závažných prípadoch," definovaných ako násilné trestné činy, vlastizrada alebo iné trestné činy, pri ktorých by očakávané obvinenia mohli viesť k minimálnemu rozsudku aspoň ôsmich rokov) a dotyčnú osobu buď prepustiť alebo dať do vyšetrovacej väzby. Zadržaní majú právo ihneď sa poradiť s právnym zástupcom a musia byť poučení o tomto práve. Štát poskytuje bezplatne advokáta zadržaným bez prostriedkov. Ak obvineného pošle súd do vyšetrovacej väzby, je oprávnený byť znovu vypočutý do 48 hodín, pričom v tomto čase musí sudca buď prepustiť obvineného alebo vydať písomný príkaz na umiestnenie obvineného vo vyšetrovacej väzbe. Orgány v praxi rešpektovali tieto ustanovenia.

Návštevy advokáta sa povoľovali tak často, ako to bolo potrebné. Zákon povoľuje rodinné návštevy na požiadanie každý mesiac. Zaviedol sa systém prepustenia na kauciu, ktorý efektívne fungoval.

S účinnosťou od januára nariaďuje nový zákon o trestnom súdnom konaní, že celkový čas väzby (vyšetrovanie plus súdne konanie) nemôže presiahnuť 12 mesiacov v prípade menej závažných trestných činov, 24 mesiacov pri obyčajných trestných činoch, 36 mesiacov pri závažných trestných činoch a štyri roky u zločinov, kde sa očakáva rozsudok vyšší ako 25 rokov a vyšetrovacia väzba nemôže činiť celkovo viac ako pol roka. V prípadoch s poľahčujúcimi okolnosťami môže Najvyšší súd predĺžiť vyšetrovaciu väzbu na štyri roky. Podľa štatistiky z roku 2005 bola priemerná dĺžka vyšetrovacej väzby 127 dní na úrovni okresných súdov a 227 dní na úrovni krajských súdov. Tieto čísla znamenajú zvýšenie priemernej dĺžky vyšetrovacej väzby na úrovni okresných súdov a zníženie dĺžky na krajskej úrovni. Zadržaní vo vyšetrovacej väzbe predstavovali celkov približne jednu tretinu uväznených.

Prieťahy v súdnom konaní a vyšetrovaní často viedli k zdĺhavej vyšetrovacej väzbe. Počas roka sudcovia prepustili z väzby štyroch obžalovaných, ktorí boli zaangažovaní do dvoch prípadov vrážd, kvôli predpisom o maximálnej dĺžke vyšetrovacej väzby, aj keď prípady pokračovali na súdoch.

Nový zákon o trestnom konaní, ktorý sa zaviedol od 1. januára, priniesol možnosť priznania viny v niektorých bodoch obžaloby. Sudcovia a úrad žalobcu uvádzajú, že priznanie viny v niektorých bodoch začalo redukovať nevybavenú agendu súdnych prípadov, čím sa predchádza odvolaciemu procesu,. Počet trestných prípadov, ktoré sa ukončili priznaním viny v niektorých bodoch obžaloby, bol počas prvých šiestich mesiacov nízky, ale rýchlo vzrástol v druhej polovici roka. Spomedzi 27470 prípadov predložených súdu sa 2914 prípadov ukončilo priznaním viny v niektorých bodoch obžaloby.

e. neumožnením spravodlivého súdneho konania

Zákon zabezpečuje nezávislé súdnictvo; avšak problémy s korupciou a neefektívnosťou súdnictva pokračovali napriek celému radu reforiem, ktoré v rokoch 2005 a 2006 zaviedlo Ministerstvo spravodlivosti na zredukovanie korupcie a na zlepšenie efektívnosti súdneho systému.

Pôsobí tu osem krajských súdov. Najvyšší súd pozostávajúci zo 70 aktívnych sudcov je najvyšším odvolacím súdom. Ústavný súd s 13 sudcami, ktorí pôsobia po obdobie 12 rokov, je nezávislý od Ministerstva spravodlivosti a rozhoduje o prípadoch týkajúcich sa ústavy a medzinárodných zmlúv, posudzuje prípady, kde sa ústavné ustanovenia dostávajú do rozporu, a pojednáva o sťažnostiach na porušenia základných ľudských práv a slobôd. Na konci roka sa tri kreslá Ústavného súdu uvoľnia. Súdna rada, ústavou uznávaný nezávislý organ právnikov a sudcov, prijala rozhodnutie o disciplinárnych krokoch, administratívnych otázkach a menovaní sudcov.

V septembri roku 2005 začal pôsobiť Špeciálny súd pre prípady korupcie a približne počas jedného roka vyniesol 57 rozhodnutí. Okrem týchto prípadov úradnej korupcie súd prejednáva prípady týkajúce sa vysokopostavených vládnych a politických funkcionárov a organizovaného zločinu. Proti rozhodnutiam súdu sa možno odvolať na Najvyšší súd.

Obyčajne sa prípady najprv prerokovávali na okresných súdoch; odvolania sa podávajú na ôsmich krajských súdoch. Ústavný súd prerokováva prípady týkajúce sa otázok ústavných alebo ľudských práv; Najvyšší súd je najvyššou inštanciou vo všetkých právnych prípadoch.

Počas roka zasiahol disciplinárny súd proti 18 sudcom, pričom žiaden z týchto prípadov neiniciovalo Ministerstvo spravodlivosti. V roku 2005 disciplinárny súd zasiahol z iniciatívy Ministerstva proti piatim sudcom podozrivým z korupcie a v roku 2004 začalo disciplinárne konanie proti 25 sudcom, z ktorých deviati boli prepustení a dvaja odstúpili. Ďalšie možné tresty zahrňovali zníženie platu a preradenie na nižšie súdy. Zavedenie počítačového systému na náhodné prideľovanie prípadov fungovalo takmer na všetkých úrovniach súdov na zvýšenie transparentnosti. Organizácia Transparency International v roku 2004 oznámila, že 59 percent obyvateľov vnímalo súdy ako skorumpované. V podobnej štúdii počas roka pokladalo 47 percent verejnosti súdy za korupčné.

Súdne konania

Osoby obvinené z trestných činov majú právo na spravodlivé súdne konanie otvorené verejnosti a majú právo byť informované o obvineniach vznesených voči nim. Avšak pozorovatelia z mimovládnych organizácií uviedli, že v praxi korupcia medzi sudcami zasiahla právo osôb na spravodlivý súdny proces. Platí prezumpcia neviny, obvinení majú právo odmietnuť vypovedať proti sebe a môžu sa odvolať proti nepriaznivým rozsudkom. Pokladajú sa za nevinných aj počas odvolacieho procesu, čo znamená, že osoba, ktorú súd uzná za vinnú, si neodpyká uložený rozsudok, ani nezaplatí nijakú pokutu, až pokým sa nedospeje ku konečnému rozhodnutiu o odvolaní. Zákon nezabezpečuje konanie pred porotou. Senát zložený z troch sudcov je povinný v trestnoprávnych konaniach a v občianskoprávnych konaniach na úrovni krajských súdov a Najvyššieho súdu. Obvinení majú právo byť prítomní, včas sa poradiť s advokátom na štátne trovy, mať prístup k dôkazom predkladaným štátom, konfrontovať svedkov svedčiacich proti nim a predvádzať svedkov a dôkazy vo svojom mene.

Vojenské súdy sa zaoberajú prípadmi týkajúcimi sa civilov podozrivých z vojenskej zrady, pričom poskytujú rovnaké práva ako riadny súdny systém.

Politickí väzni a zadržaní

Nevyskytli sa nijaké hlásenia o politických väzňoch a zadržaných osobách.

Občianske súdne konania a opravné prostriedky

Občania majú neobmedzený prístup k nezávislému súdnictvu na uskutočnenie súdneho procesu v občianskych záležitostiach, vrátane porušovania ľudských práv. Súdy, ktoré prejednávajú občianske prípady, sú predmetom rovnakých prieťahov ako trestné súdy a rovnako sa vnímajú ako skorumpované. V určitých prípadoch sú k dispozícii administratívne nápravné opatrenia. Národné stredisko pre ľudské práva má právomoc poskytovať mediáciu pre prípady diskriminácie a pôsobiť ako právne zastúpenie pre navrhovateľov na súde.

Od januára do septembra rozhodla kancelária ombudsmana, že spomedzi tisícok prevzatých sťažností 117 prieťahov v súdnom konaní predstavovalo porušenie práv sťažovateľov. Väčšina týchto porušení predstavovala meškanie piatich či viacerých rokov.

V septembri Európsky súd pre ľudské práva (European Court for Human Rights - ECHR) priznal istej žene 7 470 USD (5700 EUR) za značné prieťahy v jej prípade občianskeho súdneho procesu.

Reštitúcia majetku

Zákon o majetkovej reštitúcii z roku 2003 poskytuje občanom druhú príležitosť žiadať o pôdu, ktorú im skonfiškoval štát v rozmedzí rokov 1948 až 1990. Podľa tohto zákona bolo podaných 48 173 prípadov. Od 11. júna sa vyriešilo 197 z týchto nárokov, v ktorých sa pôda navrátila; v ďalších 4 747 neboli pozemky k dispozícii alebo sa nedali vrátiť, namiesto čoho sa žiadateľom poskytla finančná náhrada. Tieto čísla predstavujú zdvojnásobenie počtu vyriešených nárokov v priebehu roka. Nedostatok historickej dokumentácie predĺžil proces a zabránil riešenie mnohých prípadov.

V auguste Ústavný súd rozhodol, že zákon zabezpečujúci prevod pôdy neidentifikovateľných vlastníkov štátu je proti právu vlastniť majetok, ako ho zaručuje ústava. Toto rozhodnutie neguje konečný termín určený zákonom s takým účinkom, že pre žiadateľa nejestvuje časová hranica dať podanie o navrátenie svojho majetku, ktorého vlastnícke záznamy sa zničili alebo zahmlili počas komunistického obdobia.

f. svojvoľným zasahovaním do súkromia, rodiny, domova alebo korešpondencie

Ústava a zákon zakazujú takéto konanie, pričom štát v praxi vo všeobecnosti dodržiaval tieto zákazy.

Polícia musí predložiť súdny príkaz na vykonanie domovej prehliadky pred jej vykonaním alebo do 24 hodín po nej. Na rozdiel od predchádzajúcich rokov sa nevyskytli nijaké zadokumentované prípady policajtov, ktorí by vnikli do rómskych obydlí bez súdneho príkazu na výkon prehliadky, hoci pozorovatelia sa domnievali, že k takýmto praktikám aj naďalej dochádzalo.

V roku 2005 nadobudli účinok ustanovenia zákona, ktoré požadujú, aby sa sterilizácie vykonávali iba na žiadosť pacienta a iba po uplynutí 30 dní od počiatočnej žiadosti. Zákon urýchlili obvinenia mimovládnej organizácie z predchádzajúcich rokov, že lekári vykonávali nútené alebo násilné sterilizácie rómskych žien.

Žiadne obete sterilizácie bez informovaného súhlasu nedostali finančnú náhradu za samotnú sterilizáciu, hoci štát v správe z roku 2003 uznal, že k týmto procedúram došlo. V septembri roku 2005 kancelária generálneho prokurátora oznámila, že sa nepodajú žiadne trestné oznámenia. Štát vyhlásil, že každá žena, ktorá sa domnieva, že sa stala obeťou násilnej sterilizácie má právo podať žalobu. Podľa vlády sa jeden súdny prípad voči nemocnici v Gelnici ukončil roku 2003 nálezom, že nedošlo k nezákonným sterilizáciám. Pokiaľ neboli k dispozícii nijaké presné čísla, koncom roku pokračovalo viacero občianskych súdnych konaní, ktoré sa podali za pomoci miestnej mimovládnej organizácie.

Dňa 13. decembra Ústavný súd rozhodol, že prokurátori krajskej úrovne porušili ústavu a Európsky dohovor o ľudských právach nenáležitým ukončením vyšetrovania sťažnosti troch rómskych žien, ktoré boli sterilizované bez informovaného súhlasu. Kým Ústavný súd nerozhodol o tom, či došlo k sterilizácii bez informovaného súhlasu, priznal každej navrhovateľke 1850 USD (50000 korún) kvôli procedurálnym porušeniam spáchaným prokurátormi počas prípadu. Súd inštruoval prokuratúru znovu otvoriť svoje vyšetrovanie údajných sterilizácií, pričom ďalšie konanie sa koncom roka ešte neukončilo.

V roku 2004 s pomocou mimovládnych organizácií sa osem rómskych žien, ktoré mali podozrenie, že ich sterilizovali bez ich vedomia, obrátilo na Európsky súd pre ľudské práva (ECHR), keď im nemocnice údajne odmietli prístup k ich vlastným zdravotným záznamom. Štyri z týchto žien následne získali prístup k svojim zdravotným záznamom a prinajmenšom jedna odhalila, že ju počas cisárskeho rezu sterilizovali. Zvyšným štyrom ženám naďalej odmietali prístup k ich zdravotným záznamom napriek vládnemu nariadeniu prikazujúcemu nemocniciam sprístupniť ženám tieto záznamy; koncom roka prípad ešte pokračoval.


Časť 2 - Rešpektovanie občianskych slobôd, vrátane:


a. slobody prejavu a tlače

Ústava a zákon zabezpečujú slobodu prejavu a tlače, pričom štát vo všeobecnosti v praxi rešpektuje tieto práva.

Zákon zakazuje urážať národnostnú príslušnosť, za čo je trest až do troch rokov väzenia, a odmietať holokaust, čo sa trestá odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky. Počas roka polícia vyšetrovala 163 prípadov spadajúcich pod štyri články Trestného zákonníka, ktoré pokrývajú rozširovanie ideológie potláčajúcej práva druhých, verejné zobrazovanie emblémov a iných znakov či sloganov, ktoré podporujú hnutia potláčajúce základné práva druhých, vrátane odmietania holokaustu, urážanie národnosti alebo rasy a podnecovania na podporu etnickej a rasovej nenávisti. Okrem toho polícia vyšetrovala 25 prípadov rasovo motivovaného násilia alebo poranenia. Spomedzi týchto 188 vyšetrovaní bolo 107 trestne stíhaných. K dispozícii neboli nijaké informácie o počte osôb uznaných za vinných a uväznených počas roka podľa týchto ustanovení.

Nezávislé médiá boli aktívne a bez obmedzenia vyjadrovali širokú škálu názorov. Ústavný súd pokračoval v skúmaní ústavnej skutkovej podstaty zákona riadiaceho štátom financovanú spravodajskú agentúru, ktorá bola údajne predmetom politického vplyvu a nekonkurenčných praktík; prípad koncom roka ešte pokračoval.

Vo februári súd rozhodol v prospech bývalého predsedu Najvyššieho súdu v občianskom prípade ohovárania. Súd nariadil denníku ospravedlniť sa a zaplatiť odškodné 100 000 USD (tri milióny korún) bývalému sudcovi za novinové články a karikatúry týkajúce sa odmien, platu a nedostatočného využívania elektronického systému na náhodné prideľovanie prípadov sudcom. Noviny naznačili, že napadnú toto rozhodnutie. Slovenský syndikát novinárov skonštatoval, že rozhodnutie stanovilo nebezpečný precedens, čo by mohlo brániť nezávislosti médií. V júli sa navrhovateľ v prípade stal ministrom spravodlivosti. V roku 2004 bývalý predseda vlády podal žalobu za ohováranie proti denníku Pravda o 166 000 USD (päť miliónov korún) a druhú žalobu proti denníku SME za urážku na cti. Obidva prípady koncom roka ešte pokračovali.

Sloboda Internetu

Nevyskytli sa nijaké obmedzenia štátu na prístup k Internetu alebo správy, že štát monitoroval e-maily; avšak polícia monitorovala internetové stránky s nenávistnými prejavmi a pokúsila sa zadržať alebo pokutovať ich autorov. Zákon definuje nenávistné prejavy ako také, čo sa verejne vyhrážajú jednotlivcovi alebo skupine na základe národnosti, etnického či rasového pôvodu, farby kože alebo verejne podnecujú obmedzovanie práv a slobôd takýchto jednotlivcov alebo skupiny. Jednotlivci a skupiny by sa mohli zapájať do pokojného vyjadrovania názorov prostredníctvom Internetu, vrátane elektronickej pošty. Na základe údajov z roku 2005 z Medzinárodnej telekomunikačnej únie 46 percent obyvateľstva využíva Internet. Prístup k Internetu bol vo všeobecnosti k dispozícii v celej krajine.

Akademická sloboda a kultúrne podujatia

Nedošlo k nijakým štátnym obmedzeniam akademickej slobody alebo kultúrnych podujatí.

b. slobody pokojného zhromažďovania a združovania

Sloboda zhromažďovania

Ústava a zákon zabezpečujú slobodu zhromažďovať sa, pričom v praxi štát vo všeobecnosti rešpektoval toto právo.

V septembri polícia rozohnala neonacistické zhromaždenie v Tureckej, pričom dočasne zadržala 17 osôb a neskôr voči šiestim z nich vzniesla obvinenie z propagovania ideológie potláčajúcej práva druhých a z výtržníctva. Koncom roka ešte pokračovalo vyšetrovanie.

Sloboda združovania

Ústava a zákon zabezpečujú slobodu združovania, pričom v praxi vláda vo všeobecnosti rešpektovala toto právo. Avšak zákon požaduje od organizácií platiť nominálny registračný poplatok a vymedzuje, že tí, čo sa zaregistrujú ako nadácie, budú mať "významné" finančné zdroje približne 6 000 USD (180 000 korún) na svoje pôsobenie. Počas roka žiadnej organizácii neodmietli registráciu, ani sa nestretla s nejakými inými obmedzeniami pri svojom pôsobení.

c. slobody vierovyznania

Ústava a zákon zabezpečujú slobodu vierovyznania, pričom v praxi štát vo všeobecnosti rešpektoval toto právo.

Cirkvi musia mať podporu 20 000 stúpencov s trvalým pobytom na Slovensku, aby ich štát mohol zaregistrovať. Registrované skupiny dostávali štátne dotácie na duchovenstvo a úradné výdavky ako aj právo navštevovať a obracať na vieru osadenstvo väzníc a nemocníc. Neregistrovaným náboženským skupinám sa zakazuje vykonávať zákonné sobášne obrady. V krajine bolo 16 zaregistrovaných cirkví a sedemnásta dostala v októbri súhlas na registráciu. Katolícke vierovyznanie dominovalo vzhľadom na počet stúpencov a tak dostalo väčšie dotácie; avšak nejestvuje nijaké oficiálne štátne náboženstvo.

Dňa 22. septembra počas petičnej akcie na zozbieranie podpisov miestna polícia vyzvala 12 príslušníkov mormónskej Cirkvi Ježiša Krista svätých posledných dní (Church of Jesus Christ of Latter-day Saints - LDS Church), aby prestali zbierať podpisy a opustili mesto. Zberatelia podpisov pokojne odišli a nepodali oficiálnu sťažnosť. Predstavitelia mesta Trnava uviedli, že policajný príkaz bol vyvolaný sťažnosťami občanov na obťažovanie. Prívrženci Cirkvi svätých posledných dní neboli vystavení policajnému či nejakému inému oficiálnemu zastrašovaniu v ďalších asi 30 mestách, kde viedli svoju petičnú kampaň. Vyskytli sa ojedinelé incidenty miestnych obyvateľov protestujúcich proti zberateľom podpisov, pričom dochádzalo k strkaniu.

Dňa 26. septembra Cirkev svätých posledných dní predložila petičné hárky s vyše 20 000 podpornými podpismi Ministerstvu kultúry, aby sa zaregistrovala ako náboženské zoskupenie. Dňa 18. októbra štát oficiálne uznal Cirkev svätých posledných dní. Vedúci činitelia Cirkvi skonštatovali, že sa nestretli s nijakými prekážkami, keď sa už predložila žiadosť o registráciu.

V predchádzajúcich rokoch sa sťažovali vedúci predstavitelia celého radu minoritných náboženských spoločenstiev, konkrétne Moslimov, menších protestantských cirkví, Spoločenstva Hare Krišna a Scientologickej cirkvi, že veľké požiadavky im účinne bránili získať oficiálne postavenie, hoci tieto menšie náboženstvá sa nevystavovali nijakým obmedzeniam pri zhromažďovaní a bohoslužbách.

Štát monitoroval, ale nezasahoval do pokojných praktík náboženských siekt.

Zákon z roku 2004 požaduje, aby žiaci štátnych základných škôl mali buď vyučovanie náboženstva alebo etiky. Kritici tohto zákona namietali, že v chudobnejších vidieckych školách sa žiakom môže upierať výber alebo sa môže na nich vyvíjať spoločenský tlak vybrať si hodiny náboženstva. Zákon umožňuje aj školy so štátnymi dotáciami, aby sa z osnov odstránila látka nezlučiteľná s vierovyznaniami.

V roku 2005 zákon dovolil náboženským organizáciám nárokovať si majetok, ktorý im odňali medzi 8. májom 1945 (2. novembrom 1938 u židovského spoločenstva) a 1 januárom 1990, pričom stanovil 30. apríl 2006 ako konečný termín na podávanie žiadostí. S výnimkou Reformovanej kresťanskej cirkvi mali náboženské zoskupenia málo nevybavených nárokov na nenavrátený majetok. Niekoľko náboženských inštitúcií poznamenalo, že nevedeli poskytnúť presné údaje o tomto malom počte nevysporiadaných nárokov, nakoľko veľa ich pobočiek pôsobilo viac-menej nezávisle. Reformovaná kresťanská cirkev mala nevysporiadané nároky na približne 70 cirkevných objektoch (cirkevné školy, učiteľské zariadenia a pod.), ktoré boli vo vlastníctve jednotlivých farností a po roku 1948 ich znárodnila komunistická vláda.

Spoločenské zneužívanie a diskriminácia

Vodcovia židovského spoločenstva a údaje zo sčítania ľudu z roku 2001 odhadovali, že židovská komunita dosahovala počtu približne 3 000 osôb. Antisemitizmus pretrvával medzi organizovanými nacistickými skupinami, keď sa odhadovalo, že majú 500 aktívnych členov a 3 000 až 5 000 sympatizantov.

V apríli vandali znesvätili pamätník obetiam židovského holokaustu v Rimavskej Sobote plagátmi s Hitlerovou podobizňou, červeným orlom nesúcim hákový kríž a rasistickým textom. Do konca roka vyšetrovanie neodhalilo žiadnych podozrivých. V júni polícia obvinila 21-ročného muža z výtržníctva v súvislosti s vandalským zaobchádzaním s pamätníkom. Usvedčili ho a odsúdili na jeden rok väzenia plus dvojročnú podmienku.

V auguste neznámi páchatelia pováľali náhrobné kamene na židovskom cintoríne v Ružomberku. V ten istý mesiac vandali pomaľovali hákovými krížmi hroby na židovskom cintoríne v Rajci. V týchto prípadoch polícia zahájila vyšetrovanie, ale nenašla vinníkov. Na konci roka sa obe vyšetrovania odložili ad acta.

V januári roku 2005 mladiství vandali zničili 19 náhrobných kameňov na židovskom cintoríne v Ružomberku. Koncom roku sa súdny proces s mladistvými podozrivými ešte neskončil.

Zákon zakazuje hanobenie národností a odmietanie holokaustu. V roku 2005 publikácia kultúrnej organizácie Matica slovenská spochybňovala rozsah a povahu holokaustu, keď naznačovala, že deportácia židovského obyvateľstva z krajiny do koncentračných táborov bola jednoducho súčasťou "presídľovacieho programu."

Ministerstvo vnútra aktívne sledovalo násilné extrémistické skupiny a polícia pokračovala v monitorovaní webových stránok Internetu, ktoré uvádzali nenávistné prejavy, a pokúsila sa zadržať alebo pokutovať ich autorov.

Vláda pokračovala v realizácii svojho akčného plánu na boj proti diskriminácii, rasizmu, xenofóbii a antisemitizmu. Počas roka vláda organizovala vzdelávacie programy o otázkach menšín a ľudských práv. Stredoškolské a vysokoškolské osnovy podporovali znášanlivosť a študenti sa mohli aj zúčastňovať na výročných súťažiach písomných prác, ktoré sa zameriavali na otázky ľudských práv. Židovská komunita vyjadrila svoje obavy, že niektoré príspevky v domácich médiách prejavovali antisemitské náznaky.

Dňa 27. decembra arcibiskup rímsko-katolíckej bratislavsko-trnavskej diecézy skonštatoval počas televízneho rozhovoru, že uznáva otca Jozefa Tisa, vodcu fašistického Slovenského štátu obdobia druhej svetovej vojny, ktorý deportoval desiatky tisíc slovenských Židov, Rómov a ďalších na smrť v nemeckých koncentračných táboroch. Dodal, že krajina počas Tisovho vodcovstva zažívala obdobie blahobytu. Židovské a rómske skupiny tieto vyhlásenia ostro kritizovali.

Dňa 4. augusta odhalili pomník rómskym obetiam vyhladzovania (Porrajmos) v Dunajskej Strede. Vládni úradníci, vrátane predsedu vlády a médií, boli dobre zastúpení na otváracom obrade.

Podrobnejšiu diskusiu si pozrite v Medzinárodnej správe o náboženskej slobode roku 2006 (2006 International Religious Freedom Report).

d. slobody pohybu v rámci krajiny, cestovania do zahraničia, emigrácie a repatriácie

Ústava a zákon zabezpečujú tieto práva, pričom v praxi ich štát vo všeobecnosti rešpektuje.

Zákon zakazuje nútený exil, pričom štát ho neuplatňoval.

Ochrana utečencov

Zákon zabezpečuje poskytnutie azylu alebo postavenia utečenca v súlade s Dohovorom Organizácie spojených národov z roku 1951 vzhľadom na postavenie utečencov a s jeho Protokolom z roku 1967, pričom štát zaviedol systém poskytovania určitej ochrany utečencom. V praxi vláda poskytovala ochranu pred podvodným navrátením osôb do krajiny, v ktorej sa obávali prenasledovania. Avšak vláda štandardne neposkytovala štatút utečenca alebo azyl.

Štát dočasne poskytoval aj ochranu jednotlivcom, ktorí sa nemohli kvalifikovať ako utečenci podľa Dohovoru z roku 1951 a protokolu z roku 1967. Zákon poskytuje dočasnú ochranu klasifikovanú ako "tolerovaný pobyt," ktorý sa poskytuje, ak sa azyl odmietne a jednotlivec neprichádza do úvahy na deportáciu do svojej krajiny pôvodu kvôli administratívnym problémom alebo strachu o bezpečnosť osoby. V decembri Národná rada prijala zákon, ktorý rozširuje kategórie, kde môže žiadateľ o azyl požadovať ochranu. Novelizovaný zákon dovoľuje udeliť azyl v prípadoch, keď by jednotlivcovi ináč hrozil trest smrti alebo kruté či ponižujúce zaobchádzanie, ak by sa azyl zamietol.

Pri napomáhaní utečencom a žiadateľom o azyl vláda spolupracovala s Úradom vysokého komisára pre utečencov Organizácie spojených národov (UNHCR) a ďalšími humanitárnymi organizáciami.

Počas roka štyria utečenci dostali občianstvo. Podľa štatistiky Národného migračného úradu sa otvorilo 2871 nových prípadov, osem osôb dostalo azyl, 861 z nich zamietli štatút utečenec a 1940 prípadov sa ukončilo. Podľa UNHCR v roku 2005 počet osôb žiadajúcich o azyl v krajine pokračoval vo svojom výrazne klesajúcom trende.

V marci UNHCR vyšetroval údajné sťažnosti na zlé zaobchádzanie v azylových strediskách na základe hlásení istej rakúskej organizácie, ktorá pomáha utečencom. O väčšine udaní sa zistilo, že sú nepravdivé okrem uhryznutia psom, ktoré utrpel žiadateľ o azyl.

Dňa 13. apríla začalo niekoľko desiatok žiadateľov o azyl hladovku v utečeneckom stredisku v Medveďove. UNHCR monitoroval situáciu. V júni minister vnútra spustil projekt na zlepšenie starostlivosti o žiadateľov o azyl v oblasti sociálnej, právnej a psychologickej podpory a na zlepšenie činnosti vo voľnom čase.

V roku 2004 riaditeľa jedného z tunajších záchytných zariadení pre cudzincov v Adamove zadržali pre podozrenie z ilegálneho prevádzania migrantov. Prepustili ho a do ukončenia vyšetrovania, ktoré koncom roka ešte pokračovalo, ho previedli na inú funkciu,. Na vyšetrovaní sa zúčastnil aj Interpol.


Časť 3 - Rešpektovanie politických práv: Právo občanov na zmenu vlády.


Ústava a zákon zabezpečujú právo na pokojnú zmenu vlády, pričom občania v praxi uplatňovali toto právo prostredníctvom slobodných a spravodlivých volieb, ktoré sa konali na základe všeobecného hlasovacieho práva.

Voľby a účasť na politickom živote

Dňa 17. júna občania zvolili šesť politických strán do Národnej rady v slobodných a spravodlivých voľbách. Tri z týchto šiestich strán potom utvorili vládnu koalíciu. Strana nového predsedu vlády Róberta Fica získala 29 percent hlasov národa. Politická strana musí získať aspoň päť percent hlasov, aby sa dostala do Národnej rady. V júnových voľbách mali voliči možnosť na zoznamoch politických strán označiť preferenčné hlasy pre jednotlivých kandidátov na dôvažok k hlasovaniu pre niektorú stranu.

Kým volební pozorovatelia hlásili prípady kupovania hlasov vo východnej časti krajiny, poznamenávali, že to nemalo nijaký dopad na konečné volebné výsledky do Národnej rady. Kupovanie hlasov sa ukázalo ako organizované na miestnej úrovni medzi rómskymi voličmi.

Zo 150 kresiel Národnej rady 29 obsadili ženy, 36 žien je v 70-člennom Najvyššom súde a jedna žena je medzi 16 členmi vlády.

Zákon zakazuje zbierať informácie o národnostnom pôvode a nedal sa určiť počet príslušníkov menšín vo vláde. Žiaden člen vládneho kabinetu nenahlásil príslušnosť k menšine. Strana maďarskej koalície má v Národnej rade 20 kresiel. Niekoľko etnických rómskych jednotlivcov a strán uspelo v získavaní zastúpenia na miestnej úrovni, avšak Rómovia mali neustále nedostatočné zastúpenie vo vládnych službách, pričom žiaden Róm nebol v Národnej rade. Nejestvovala nijaká jednotná strana rómskej menšiny a niekoľkí rómski aktivisti ohlasovali, že to bránilo ich účasti na politickom dianí. Mimovládne organizácie zorganizovali školenie o politickej kampani pre niekoľkých rómskych kandidátov, ktorí sa zúčastnili na decembrových miestnych voľbách.

Korupcia a transparentnosť vlády

Vyskytli sa hlásenia korupcie v zákonodarnej a výkonnej zložke, čo verejnosť vnímala ako problém. Zdravotníctvo, súdnictvo a školstvo sa vnímali ako najskorumpovanejšie odvetvia. Počas roka krajina získala hodnotenie 4,7 (na 10-stupňovej stupnici) na ukazovateli verejného vnímania korupcie Transparency International, čo znamená zlepšenie zo 4,3 v roku 2005. Hodnotenie naznačilo postreh, že krajina má závažný problém s korupciou. Počas roka vláda a polícia spolupracovali pri niekoľkých zatknutiach v tejto súvislosti. Niekoľko mimovládnych organizácií a vládnych činiteľov postrehlo, že v prvej polovici roku pred zmenou vlády vyšlo na svetlo viac korupčných prípadov, pretože jednotlivci boli ochotnejší hlásiť polícii prípady úplatkárstva.

V decembri polícia zverejnila výsledky vyšetrovania osudnej automobilovej havárie riaditeľa Ústavu pamäte národa v júni na východnom Slovensku, ktorý archivuje a uverejňuje oficiálne záznamy tajnej polície počínajúc vojnovým fašistickým štátom až po následné komunistické vlády. Pozorovatelia poznamenali, že vyšetrovaniu, ktoré dospelo k záveru, že riaditeľ bol sám na vine, chýbala úplnosť a priehľadnosť a úplne sa nepreskúmala možnosť, že zrážka nebola nehodou.

Počas roka Špeciálny súd vydal celý rad rozsudkov proti zdravotníckym pracovníkom za poberanie úplatkov. Zdravotníctvo je zospoločenštené a riadia ho predovšetkým štátne inštitúcie.

V januári Špeciálny súd odsúdil starostu Veľkého Medera na dva roky a osem mesiacov väzenia a pokutu 9500 USD (30 0000 Sk), čo zodpovedá úplatku, ktorý dostal v apríli roku 2005. Starosta sa proti rozsudku odvolal na Najvyšší súd. Zostal na slobode a zákon ustanovuje, že nemusí zaplatiť pokutu, kým sa nevyrieši jeho konečné odvolanie. Dňa 2. decembra ho v meste Veľký Meder zvolili opäť za starostu.

Vo februári odsúdili na 15 mesiacov väzby a pokutu 950 USD (30 000 korún) gynekológa za pokus o prevzatie úplatku vo výške 160 USD (5 000 korún) za pôrod dieťaťa a 64 USD (2 000 korún) za ďalšiu starostlivosť o matku.

V marci Špeciálny súd odsúdil Ladislava Gála, bývalého riaditeľa Krajského pozemkového úradu, na sedem rokov väzenia a pokutu 5000 USD (150000 korún) za úplatkárstvo, čo bol prípad iniciovaný v máji 2005. V decembri Najvyšší súd potvrdil rozsudok, ktorý bol najvyšší, aký sa kedy udelil štátnemu úradníkovi za úplatkárstvo.

V decembri 2005 protikorupčná jednotka štátnej polície obvinila troch bývalých pracovníkov Národnej agentúry pre malé a stredné podniky z podvodu po prevode približne 48 miliónov USD (1,5 miliardy korún) na súkromnú spoločnosť. Po tom, ako médiá odhalili prevod, spoločnosť vrátila peniaze štátu. V júni polícia odovzdala spis jedného z obvinených prokuratúre na prípravu na súdne konanie.

V auguste 2005 minister hospodárstva odstúpil kvôli udaniam o zneužívaní moci na základe vlastnej zmenky v hodnote 3,3 milióna (100 miliónov Sk), ktorú podpísal, keď bol vo funkcii. Nevzniesli sa voči nemu nijaké obvinenia.

Súdny proces Špeciálneho súdu proti starostovi Bratislavy-Rače za korupciu sa odročil, pretože obvinený sa nemohol dostaviť osobne; súdne konanie na konci roku ešte pokračovalo. Obvinenia z úplatkárstva sa pôvodne vzniesli v roku 2004.

Termín súdneho procesu za prípad úplatkárstva námestníka primátora Košíc sa odročil, pretože obvinený sa nemohol dostaviť osobne. V decembri roku 2005 špeciálny prokurátor pre korupciu predložil oficiálne obvinenia proti námestníkovi primátora, ktorého najprv obvinili v roku 2004. Osem mesiacov strávil vo vyšetrovacej väzbe predtým, ako ho prepustili, kedy sa odvolal proti svojmu zdĺhavému zadržaniu na Európsky súd pre ľudské práva (ECHR). Odvtedy znovu nastúpil na post námestníka primátora.

V máji 2005 člena Národnej rady, obvineného v roku 2003 z prevzatia úplatku, usvedčili z korupcie a okresný súd ho odsúdil na rok väzenia. Ihneď sa odvolal na krajský súd. Nakoľko nerezignoval na svoje volené posty v Národnej rade a krajskej samospráve, jeho politická strana ho neumiestnila na kandidátsku listinu pre národné voľby, ani regionálne voľby v novembri 2005, čím ho zbavili funkcií. Jeho odvolacie konanie na konci roku ešte pokračovalo.

Zákon zabezpečuje prístup verejnosti k vládnym informáciám, avšak mimovládne organizácie uvádzali potrebu väčšej verejnej informovanosti o povinnosti vlády poskytovať informácie. Niekoľko miestnych vládnych úradov odmietlo požiadavky na informácie bez odôvodnenia alebo ich ponechalo nezodpovedanými. Počas roka kancelária ombudsmana oznámila dva prípady porušenia slobody informácií, ako ju garantuje ústava.


Časť 4 - Postoj vlády k medzinárodnému a mimovládnemu prešetrovaniu údajných porušení ľudských práv


Celá škála domácich i medzinárodných skupín pre ľudské práva vo všeobecnosti pôsobila bez obmedzení zo strany štátu, pričom prešetrovali a uverejňovali svoje nálezy ohľadne prípadov ľudských práv. Vládni úradníci vo všeobecnosti spolupracovali a reagovali na ich názory.

Dňa 9. júna Slovenská národná strana (SNS), ktorá v tom čase nebola v Národnej rade alebo vláde, vyzývala na zákaz mimovládnej organizácie Združenie za krajšiu Žilinu. Predseda SNS bol 16 rokov primátorom mesta Žilina. Dňa 17. júna zvolili SNS do Národnej rady a táto o niekoľko týždňov neskôr vstúpila do vládnej koalície. Odkedy sa stala súčasťou Národnej rady a vlády, SNS už neopakovala svoju výzvu zakázať mimovládnu organizáciu.

V júni poslala skupina mimovládnych organizácií, vrátane tých, čo sa zaoberajú otázkami ľudských práv, otvorený list niekoľkým komisárom Európskej únie, kde ich žiadali o nápravu problému nadmerných administratívnych prieťahov pri získavaní grantov od vlády, vrátane rozdeľovania fondov EÚ. V niektorých prípadoch sa sľubované prostriedky omeškali o viac ako rok, čo niektorým mimovládnym organizáciám spôsobilo finančné ťažkosti. Keďže znova nastúpili do úradu v júli, predstaviteľ mimovládnej organizácie uviedol, že malé čiastky omeškaných prostriedkov sa rozdelili, ale poznamenal, že administratívne prieťahy zostali pri významnej časti prostriedkov. Medzinárodné mimovládne organizácie naďalej pôsobili a spolupôsobili na podstatných otázkach s vládou pozitívnym spôsobom.

Domáce mimovládne organizácie mali celkovo pozitívne skúsenosti s vládou do septembra, keď vláda ohlásila navrhovanú zmenu v mechanizme financovania mimovládnych organizácií. Mimovládne organizácie verejne kritizovali túto zmenu, ktorá by už neumožňovala platcom daní určiť do dvoch percent svojich ročných daní ústrednej vláde pre neziskové organizácie. V decembri sa dosiahlo a schválilo Národnou radou kompromisné riešenie, aby sa udržal súčasný mechanizmus financovania aj po ďalší rok, potom, aby sa obmedzili typy mimovládnych organizácií, ktoré dostávajú finančné prostriedky prostredníctvom tohto mechanizmu. Vzťahy medzi domácimi mimovládnymi organizáciami a vládou preukazovali znaky návratu k statusu quo spred konca roka.

Členovia spoločenstva mimovládnych organizácií zaznamenali počas roka zlepšenú komunikáciu s verejným ochrancom práv, ktorý je obecne známy ako ombudsman, keď sa personálne obsadenie tejto kancelárie rozšírilo. Ombudsman má dohody o spolupráci s niekoľkými mimovládnymi organizáciami. Ombudsman poskytuje právne rady občanom o ich práva vzhľadom na orgány verejnej správy, ale nemôže zastupovať občanov v ich nárokoch. Väčšina overených porušení zákonných práv, ktoré sa dostali k ombudsmanovi, sa týkali prieťahov súdnych alebo administratívnych konaní. Vo februári Národná rada poverila ombudsmana predkladaním nárokov priamo Ústavnému súdu.

Mimovládne organizácie vo všeobecnosti pôsobili bez prenasledovania, hoci organizácia Ľudia proti rasizmu neustále dostávala príležitostné hrozby od skupín skinheadov.

Medzivládne medzinárodné organizácie sa vyjadrujú o všeobecne dobrej spolupráci s vládnymi subjektami.


Časť 5 - Diskriminácia, spoločenské nedostatky a obchodovanie s ľuďmi


Ústava a zákon zakazujú diskrimináciu na základe rasy, pohlavia, postihnutia, jazyka alebo spoločenského postavenia; štát účinne presadzoval tieto zákazy v praxi. Avšak problémy predstavovalo násilie voči ženám a deťom, obchodovanie s ľuďmi a diskriminácia menšinových skupín.

Ženy

Násilie voči ženám bolo naďalej problémom. Zákon zakazuje domáce násilie, napriek tomu sa vyskytovalo v rozsiahlej miere, pričom aktivisti vyhlasovali, že vláda zákon účinne nepresadzovala. Počas roka došlo k 609 ohlásených prípadov domáceho násilia, medzi ktorými bolo 453 obetí spomedzi žien a 58 mužských obetí, pričom niektorí z nich vo viac ako jednom incidente. Z týchto prípadov sa 357 dostalo na prokuratúru. Zákon uvádza prísnejšie rozsudky pre násilie zamerané proti príslušníkom tej istej domácnosti a dovoľuje pokračovať v trestnom stíhaní, aj keď partner stiahne obvinenia. Domáce násilie sa dalo potrestať uväznením od dvoch do 12 rokov v závislosti od povahy zločinu.

Domáce násilie sa často ohlasovalo menej kvôli spoločenskej stigme spojenej s tým, že človek sa stáva obeťou, pričom štatistika náležite neodzrkadľovala rozsah tohto problému. Oficiálne štatistiky ukazovali pokles počtu ohlásených prípadov v porovnaní s predošlým rokom, keď to bolo 694.

Počas roka v rámci seminára o udržiavaní poriadku v obci poskytla polícia svojim príslušníkom školenie o domácom násilí. Školenie sa uskutočnilo pomocou tlačeného učebného materiálu. S odvolaním na zdĺhavé súdne konania a zvyšujúcu sa záťaž prípadov, čo bráni, aby sa prípady účinne stíhali, advokáti obetí požadovali lepšiu sieť služieb pre týrané ženy, vrátane štátom financovaných opatrovateľských stredísk. V auguste roku 2005 vláda prijala akčný plán na riešenie niektorých z týchto problémov. Vláda a mimovládne organizácie majú k dispozícii prístrešie a poradenstvo pre obete domáceho násilia.

Zákon zakazuje znásilňovanie, vrátane manželského znásilnenia. Hoci vláda účinne presadzovala zákon, pohlavné zneužívanie predstavovalo problém. Trest za znásilnenie je od dvoch do ôsmich rokov väzenia a možno ho zvýšiť na päť až 12 rokov v závislosti od veku obete a od toho, či sa použila brutálna sila. Trest sa ďalej môže zvýšiť na 10 až 15 rokov, ak obeť v dôsledku znásilnenia zahynula. Počas roka polícia vyšetrovala 174 prípadov znásilnenia, čo podľa odborníkov predstavovalo nedostatočné hlásenie prípadov, a 103 prípadov bolo stíhaných. Obete znásilnenia mali prístup k prístrešiam a poradenstvu, ktoré poskytovali mimovládne organizácie a programy financované vládou.

Potom, čo sa v roku 2003 nahlásili prípady násilnej sterilizácie, vláda zaviedla niekoľko reforiem, vrátane novelizácie zákonov, ktoré požadujú, aby sa sterilizácia vykonávala iba na žiadosť pacienta a iba 30 dní po vznesení takejto požiadavky. Údajné obete sa mohli domáhať svojich nárokov na odškodné na občianskych súdoch a mimovládne organizácie postúpili niekoľko prípadov na Európsky súd pre ľudské práva (ECHR) (pozri Časť 1.f.).

Prostitúcia je legálna, avšak zákon zakazuje súvisiace činnosti, ako je prevádzkovanie verejných domov, vedomé rozširovanie pohlavne prenosných chorôb alebo obchodovanie so ženami na účely sexuálneho vykorisťovania. Nebolo jasné, do akej miery sa prostitúcia vyskytovala. Objavili sa hlásenia, že ženy sa predávali do krajiny na prostitúciu (pozri Časť 5, Obchodovanie s ľuďmi).

Zákon nezakazuje sexuálne obťažovanie a nebola k dispozícii nijaká štatistika na meranie frekvencie alebo závažnosti jeho výskytu. Počas roka vláda neprijala nijaké kroky na potláčanie sexuálneho obťažovania.

Ženy a muži sú si podľa zákona rovnoprávni, vrátane rodinného práva, majetkového práva ako aj v právnom systéme, avšak diskriminácia žien zostala v praxi problémom. Úrad pre rovnosť príležitostí pri Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny pracoval vo funkcii poradcu na zaistení zákonných práv žien. Ženy, najmä vo veku od 35 do 39 rokov v typickom prípade zarábali o 25 - 30 percent menej ako muži. Odborníci sa domnievali, že mzdový rozdiel bol v dôsledku vysokých počtov žien pracujúcich v horšie platených povolaniach, ako sú odvetvia vzdelávania a sociálnych služieb. Mimovládne organizácie naďalej vyvíjali tlak na zvyšovanie príležitostí politickej účasti žien.

Deti

Vláda sa zasadzovala za práva a blaho detí; Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a Ministerstvo školstva dohliadali na realizáciu vládnych programov pre deti. Vzdelanie bolo všeobecné a bezplatné až po úroveň postabiturientského štúdia, pričom bolo povinné 10 rokov alebo až do veku 16 rokov. Detský fond Organizácie spojených národov (UNICEF) oznámil, že dochádzka na základných a stredných školách bola približne 85 percent.

Väčšina etnických slovenských a maďarských detí pravidelne navštevovala školu, ale rómske deti vykazovali nižšiu dochádzku. Hoci rómske deti tvorili takmer jednu štvrtinu celkového počtu detí vo veku pod 16 rokov, neúmerne ich zaraďovali do škôl pre duševne postihnutých napriek tomu, že diagnostické záznamy boli často v normálnom rozsahu intelektuálnych schopností. V niektorých nápravných školách vo východnej časti krajiny predstavovali evidovaní žiaci takmer 100 percent Rómov. Vo všeobecnosti absolvovanie vzdelávania v špeciálnych školách neposkytovalo rómskym deťom potrebné vedomosti, ani spôsobilosť pokračovať na univerzite a iných vyšších vzdelávacích inštitúciách, ktoré neakceptujú vysvedčenia zo špeciálnych škôl ako kritérium na prijatie.

Od roku 2005, ako súčasť experimentálneho projektu iniciovaného Ligou aktivistov ľudských práv, sa približne 150 rómskym deťom zo špeciálnych škôl pre deti s duševnými poruchami dostalo doplnkového vzdelania, ktoré napomáhalo týmto deťom pripraviť sa na začiatok riadnej školskej dochádzky. Po zaškolení v projekte sa 20 žiakov integrovalo do riadnych škôl.

Vládou zabezpečená zdravotná starostlivosť o deti bola adekvátna a rovnaká tak pre dievčatá ako aj chlapcov.

Zlé zaobchádzanie s deťmi zostalo nedostatočne ohlasovaným problémom. Jedna mimovládna organizácia vyjadrila obavy, že zákon o rodine, ktorý bol prijatý v marci roku 2005 neumožňoval deťom rovnaké práva a ochranu ako ich rodičom. Legislatíva zabezpečuje programy a školenia na zníženie prípadov zlého zaobchádzania s deťmi; vláda uskutočnila aj mediálnu kampaň na zvýšenie informovanosti o tejto otázke.

Viacero detských nadácií uskutočnilo niekoľko programov pre deti so zlým zaobchádzaním a poruchami. UNICEF naďalej prevádzkoval horúcu linku pre deti; počas prvej polovice roka sa otvorilo 4 519 prípadov na základe 20 542 telefonických volaní, ktoré sa na linku ozvali. Tristo z týchto hovorov bolo od detí, s ktorými sa zle zaobchádzalo, alebo detí s poruchami.

Detská prostitúcia je zakázaná. Sociálni pracovníci uviedli, že to bol problém v rómskych osadách s najhoršími životnými podmienkami.

Približne 7 000 detí sa nachádzalo v ústavnej starostlivosti a Rómovia tvorili väčšinu tejto populácie. Väčšina štátnych sirotincov predstavovala skôr dlhodobé zaopatrovacie zariadenia než krátkodobé príbytky. Aktivisti hlásili, že siroty mali ťažkosti s integráciou do spoločnosti vo veku 18 rokov a vystavovali sa zvýšenému riziku, že sa stanú obeťami priekupníctva.

Obchodovanie s ľuďmi

Zákon zakazuje obchodovanie s ľuďmi, avšak vyskytli sa správy, že s ľuďmi sa kupčilo smerom z krajiny, v rámci nej i cez ňu.

Medzinárodná organizácia pre migráciu (International Organization for Migration - IOM) odhadovala, že sa kupčí s ľuďmi v počte od 100 do 200 smerom z krajiny alebo cez ňu, najmä na účel sexuálneho vykorisťovania. IOM oznámila rozšírené využívanie programov na pomoc obetiam počas roka, najpravdepodobnejšie v dôsledku zvýšenej informovanosti o týchto programoch. Väčšina obetí, ktoré sa predávajú cez hranice pochádzala z bývalých sovietskych republík (konkrétne z Moldavska a Ukrajiny) a balkánskych krajín. Obete sa v typickom prípade predávali cez Českú republiku alebo Rakúsko do západnej Európy a Japonska. Obete boli zvyčajne vo vekovom rozmedzí od 18 do 25 rokov, z rozličných sociálnych prostredí, ale najmä z oblastí s vysokou nezamestnanosťou. Niektorí odborníci udávali, že rómske ženy a osoby vychovávané v štátnych inštitúciách boli z dôvodov svojej socioekonomickej situácie a nižšej slobody pohybu náchylnejšie na to, aby s nimi obchodovali organizované zločinecké bandy. Správy hovorili o tom , že rómske ženy podstupujú vyššie riziko, že s nimi budú obchodovať známi ľudia z ich spoločenstiev, ktorým dôverujú. Ďalšia vysoko riziková skupina obsahovala mužov a ženy, ktorí niekedy ilegálne hľadali sezónnu prácu v zahraničí a mali nedostatočné informácie o potenciálnych nebezpečenstvách.

Priekupníci lákali ženy ponukami zamestnania, pričom sa často spoliehali na osobné vzťahy so ženami. Aktivisti, ktorí pracovali s niektorými obeťami nútenej práce, keď ich prepravovali cez krajinu, hlásili, že väčšina bola umiestnená ako prostitútky alebo exotické tanečnice v nočných kluboch. Takáto činnosť sa sústreďovala na hraniciach s Rakúskom a blízko Ukrajiny ako aj pozdĺž trás nákladnej dopravy s prevládajúcimi nočnými klubmi. Priekupníci dôkladne sledovali svoje obete, zadržiavali im doklady a používali násilie, aby si zaistili ich poslušnosť. Niektorým obetiam sa údajne vyhrážali násilím alebo dokonca smrťou, ak by sa pokúsili utiecť.

Podľa zákona možno priekupníkov odsúdiť na tri až 10 rokov väzenia. Rozsudok sa môže zvýšiť na osem až 15 rokov, ak dôjde k telesnému ublíženiu, ak priekupník nadobudol rozsiahly zisk alebo ak trestný čin vykonal ako člen skupiny pôsobiacej v niekoľkých krajinách. Ak je páchateľ členom zločineckej organizácie, trest sa zvyšuje o 12 až 15 rokov. Obete môžu podať proti priekupníkom aj žalobu v občianskoprávnej záležitosti.

Počas roka polícia vyšetrovala 19 prípadov obchodu s ľuďmi, ktoré viedli k obvineniu šiestich podozrivých. Súdy usvedčili a odsúdili 24 priekupníkov, z ktorých osem sa zapájalo do obchodovania s deťmi. V roku 2005 súdy uznali za vinných a odsúdili štyroch priekupníkov.

V januári súd v meste Martin odsúdil osem priekupníkov na trest väzenia od troch do ôsmich rokov za predaj 12 žien do Českej republiky, kde ich nútili k prostitúcii. Priekupníkov zadržali v roku 2003.

V roku 2003 polícia zadržala siedmich členov priekupníckeho gangu, ktorí počas osemročného obdobia poslali prinajmenšom 60 žien do Nemecka, Poľska, Švajčiarska a Francúzska, pričom vzniklo podozrenie, že sa do toho zapojil štátny zamestnanec nižšej úrovne. Koncom roka tento prípad čakal na súdny proces.

V januári vláda schválila prvý Národný akčný plán na boj proti obchodovaniu s ľuďmi. Akčný plán pozostáva z 19 iniciatív, určuje vedúce ministerstvá a priraďuje konečné termíny. Prvý národný koordinátor na boj proti obchodovaniu s ľuďmi bol menovaný v októbri 2005, ale po zmene vlády opustil tento post. Hybná sila sa uprostred roka na niekoľko mesiacov vytratila, kým kreslo pre národného koordinátora zostalo uprázdnené. V októbri vláda menovala nového štátneho tajomníka Ministerstva vnútra Jozefa Bučeka za nového národného koordinátora, čím sa pozdvihol politický profil tejto otázky. Jestvujúca medzirezortná pracovná skupina na boj proti priekupníctvu, ktorá sa vytvorila v roku 2005, sa preorientovala výlučne na otázky prevencie. Vytvorila sa nová expertná skupina, ktorej členovia majú väčšiu politickú váhu než pracovná skupina, na analyzovanie a realizáciu rozsiahlejších stratégií. Počas roka vláda začala spoluprácu s Úradom pre drogy a zločinnosť Organizácie spojených národov na projekte zameranom na posilnenie legislatívnej, investigatívnej, prokurátorskej a technickej spôsobilosti bojovať proti priekupníctvu so súčasným poskytovaním ochrany a podpory obetiam. Vládne ustanovizne zodpovedné za boj proti priekupníctvu zahrňujú národného koordinátora na boj proti obchodovaniu s ľuďmi, policajnú protipriekupnícku jednotku, ministerstvá vnútra, financií a školstva, úrad prokuratúry, hraničnú políciu a Úrad pre rovnosť príležitostí pri Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny ako aj splnomocnenkyňu pre rómske komunity.

Polícia sa zúčastňovala na medzinárodných vyšetrovaniach v obmedzenom rozsahu. Počas roka nedošlo k požiadavkám na vyhostenie priekupníkov s ľuďmi.

Korupcia medzi hraničiarmi, políciou a azylovými úradníkmi údajne sťažovala úsilie bojovať proti priekupníctvu.

Štát nezadržal, nestíhal, nepokutoval ani nedeportoval osoby identifikované ako obete priekupníctva. Hoci sa po väčšiu časť roka nevykonávali nijaké formálne prešetrovacie alebo súvisiace postupy, zákon vyžadoval od polície, aby poskytla zoznam programov na pomoc domnelým obetiam. Koncom roka Ministerstvo vnútra dospelo k dohode s mimovládnou organizáciou Dotyk o poskytovaní bezpečného súkromného ubytovania a ďalších služieb pre obete priekupníctva v závislosti od jednotlivých prípadov. Štát spolupracoval s ďalšími mimovládnymi organizáciami pri pomoci obetiam. Mimovládne organizácie hlásili zvýšenú spoluprácu a komunikáciu s policajnými vyšetrovateľmi. Ministerstvo školstva pokračovalo v podpore diskusných skupín a rozširovalo príručky v školách o legálnej práci v zahraničí. Nejestvoval nijaký príbytok určený výlučne pre obete priekupníctva.

Zdravotne postihnuté osoby

Zákon zakazuje diskriminovať osoby so zdravotným postihnutím v zamestnaní, v prístupe k zdravotnej starostlivosti, vzdelaniu, alebo poskytovaniu ostatných štátnych služieb. V praxi však odborníci uvádzali, že prístup do budov a k vyššiemu vzdelaniu predstavoval naďalej problém. Objavili sa správy, že osoby so závažnými fyzickými nedostatkami dostávali v niektorých prípadoch menej ako minimálnu mzdu.

Mimovládne organizácie uvádzali, že bola potreba lepšej siete organizácií na zlepšovanie psychiatrickej starostlivosti o pacientov s duševnými poruchami a na monitorovanie porušení porušovania ich ľudských práv.

V psychiatrických ústavoch a nemocniciach sa naďalej používali postele s klietkovým zábradlím, čo spadá do kompetencie Ministerstva zdravotníctva. Zákon zakazuje tak fyzické ako aj nefyzické obmedzenia v domovoch sociálnej starostlivosti, ktoré spravuje Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny.

Podľa mimovládnych organizácií nedostatok prostriedkov bránil úplnému uplatňovaniu zákona o poskytovaní pomoci postihnutým študentom. Predpisy zabezpečujúce prístup do objektov a k službám pre fyzicky postihnuté osoby, napríklad prístup do budov na vozíkoch pre invalidov a k webovým stránkam, ktorých použitie sa umožňuje pre nevidiacich, sa úplne nerealizoval v celej krajine, hoci situácia sa zlepšovala.

Pracovná skupina Rada pre občanov so zdravotným postihnutím slúžila ako vládny poradný orgán vzhľadom na osoby s postihnutím. Minister práce, sociálnych vecí a rodiny predsedal tomuto Výboru. Viacero mimovládnych organizácií spustilo výchovné kampane o duševných ochoreniach, pričom pôsobili v spolupráci s Ministerstvom zdravotníctva na Národnom programe podpory zdravia. Vláda sponzorovala súťaž miestnych samospráv o najlepšiu prístupnosť objektov pre osoby s postihnutím. Osoby s postihnutím mohli voliť a zúčastňovať sa na občianskych záležitostiach. Avšak naďalej sa stretávali s problémami s prístupom k informáciám a vzdelaniu, ktoré boli spôsobené fyzickými bariérami obmedzujúcimi ich schopnosť vstupu do vzdelávacích zariadení.

Národné/rasové/etnické menšiny

Diskriminácia Rómov bola aj naďalej rozšírená v oblastiach zamestnávania, vzdelávania, bývania a zdravotných služieb. Rómovia tvorili druhú najväčšiu etnickú menšinu, ktorá podľa sčítania ľudu z roku 2001 dosahovala počet 90 000, hoci odborníci odhadovali túto populáciu v rozmedzí 350 000 až 400 000. Tento rozdiel sa pripisoval tomu, že Rómovia si sami uvádzali maďarský alebo slovenský pôvod.

Počas roka výbor CPT hlásil polícii zlé zaobchádzanie s Rómami (pozri Časť 1.c.).

Vyskytlo sa niekoľko hlásení o tom, že Rómov diskriminovali v oblasti zdravotnej starostlivosti. V novembri 2005 Ministerstvo zdravotníctva začalo školiť 40 zdravotníckych asistentov, ktorí hovoria po rómsky, ako súčasť pilotného programu na zlepšenie prístupu Rómov k zdravotným službám. Tento program počas roka pokračoval.

V predchádzajúcich rokoch vláda uvádzala, že úžerníctvo, protiprávne účtovanie vysokých úrokových mier na malé pôžičky, bolo jednou z hlavných príčin prehlbovania chudoby Rómov v osadách. Kým sa predpokladá, že úžera pokračovala, štatistiky počas roka výrazne klesali. Polícia vyšetrovala štyri prípady úžerníctva, z ktorých dva sa postúpili na prokuratúru.

Násilie skinheadov voči Rómom aj naďalej predstavovalo závažný problém. Mimovládna organizácia Ľudia proti rasizmu oznámila, že hoci polícia reagovala stále vnímavejšie na jej úsilie monitorovať a kontrolovať hnutie skinheadov, tento problém pretrvával. Táto organizácia oznámila aj, že dostala e-mailové a telefonické vyhrážky od skinheadov.

Počas celého roka polícia obvinila početných jednotlivcov z útokov proti Rómom, ktoré boli motivované rasovou nenávisťou. V apríli niekoľkí mladíci napadli v Spišskej Novej Vsi dve rómske ženy a brata týchto žien, ktorý sa pokúsil zastaviť ich útok. Polícia zadržala šesť podozrivých, ukončila vyšetrovanie a prípad sa postúpil na prokuratúru.

V septembri traja maskovaní útočníci vtrhli do domu rómskej rodiny v Seredi a zbili niekoľkých príslušníkov rodiny. Polícia zadržala útočníkov a skonštatovala, že útok bol motivovaný rasovou a etnickou neznášanlivosťou. Obvinených prepustili z vyšetrovacej väzby, kým polícia pokračovala vo vyšetrovaní prípadu. Koncom roka vyšetrovanie ešte pokračovalo.

V septembri neonacisti zaútočili na niekoľkých Rómov na železničnej stanici v Humennom, pričom vážne poranili dve osoby. Po útoku páchatelia vykrikovali "Sieg heil." Polícia zadržala troch podozrivých vo veku od 16 do 18 rokov na základe obvinení z ublíženia na zdraví a výtržníctva, ale prokuratúra odmietla dodatočné obvinenie z propagácie ideológie, ktorá potláča práva druhých. Prípad sa koncom roka ešte vyšetroval.

Počas leta roku 2005 došlo v Seredi k trom útokom na rómske rodiny. Polícia najprv obvinila jedného podozrivého zo spôsobenia ujmy na zdraví. Trestné stíhanie sa počas roka zastavilo, pretože podľa polície kľúčoví svedkovia zmenili svoju výpoveď a prípad ďalej nebolo možné stíhať.

Súdny proces s tromi mužmi zo Záhorskej Novej Vsi, ktorých zadržali za údajné vtrhnutie a podpálenie rómskeho obydlia pri troch príležitostiach v roku 2004, koncom roka ešte pokračoval. Dvoch mužov obvinili aj z ublíženia na zdraví. Ako represívne opatrenie, štát odňal licenciu súkromnej bezpečnostnej firme, ktorá zamestnávala niekoľkých údajných útočníkov.

Aktivisti často udávali, že zamestnávatelia odmietali prijímať Rómov, ktorých miera nezamestnanosti presiahla v mnohých osadách 95 percent.

Veľa mimovládnych organizácií nahlásilo, že segregácia rómskych žiakov v školách pokračovala (pozri Časť 5, Deti).

Mimovládne organizácie udávali, že Rómovia mali vyššiu pravdepodobnosť naraziť na diskrimináciu v oblasti bývania. Pri niekoľkých príležitostiach počas roka si miestne orgány a skupiny vynútili súdne vysťahovanie rómskych obyvateľov alebo zablokovali stavebné povolenia či odkúpenie pozemku. Veľa rómskych osád nemá formálnu infraštruktúru, prístup k čistej vode a vhodný kanalizačný systém.

V marci sa starosta Púchova pokúsil prinútiť niekoľko rómskych rodín presťahovať sa do neďalekého mestečka Nimnica tým, že tam pre nich kúpil dom. Plán sa zosnoval bez súhlasu mesta Nimnice. Rómskym rodinám hrozilo vysťahovanie z ich obydlí v Púchove za neplatenie nájomného. K presťahovaniu rómskych rodín nedošlo, keďže mesto Nimnica spôsobilo prieťahy v príprave domu.

V auguste starosta a mestská rada obce Vyšný Kazimir zakázali Rómom plávať v miestnom verejnom rybníku. Po tom, ako splnomocnenkyňa pre rómske otázky a niekoľko mimovládnych organizácií vyslovili svoje obavy, obec zrušila svoj zákaz a vydala uznesenie o pokutovaní každého, kto spôsobí škodu na rybníku.

V auguste v dedine Letanovce neznáma osoba zanechala vyhrážku smrti s pokynom pre miestneho starostu, aby zastavil stavbu na mieste budúceho ubytovacieho komplexu bytov určených pre Rómov.

V júni 2005 primátor Prešova oznámil výstavbu múra alebo plotu na oddelenie rómskych od nerómskych obyvateľov v susedstve Starej tehelne; plánu sa dostalo kritiky v médiách, pričom vyvolal medzinárodné obavy prv, ako sa mesto rozhodlo prehodnotiť svoj plán. Splnomocnenkyňa pre rómske záležitosti rokovala s vedúcimi činiteľmi obce, až sa napokon dosiahla dohoda zamerať sa na iné projekty.

Na znak väčšieho politického uznania problémov, s akými sa stretávajú Rómovia, všetkých šesť politických strán, ktoré v júni zvolili do Národnej rady, zaradilo do svojich straníckych programov plány na riešenie problémov, s akými sa stretávajú rómske spoločenstvá. To znamenalo určité zlepšenie oproti voľbám v roku 2002, keď niekoľko strán opomenulo vo svojich programoch spomenúť rómske otázky. Programové vyhlásenie novej vlády, ktoré začiatkom augusta schválila Národná rada, riešilo obavy rómskeho spoločenstva. Rómski aktivisti vydalo v auguste tlačové vyhlásenie, kde sa spomínali ich pozitívne diskusie s novým podpredsedom vlády pre ľudské práva a menšiny.

V auguste Okresný súd v Michalovciach vydal dvojznačné rozhodnutie v jednom z prvých občianskych súdnych prípadov na základe nového protidiskriminačného zákona z roku 2004. Súd rozhodol, že traja Rómovia, ktorých v apríli 2005 odmietli obslúžiť v kaviarni v Michalovciach, boli diskriminovaní, ale nie kvôli svojmu etnickému pôvodu. Nevyplatilo sa nijaké odškodné. Mimovládne organizácie a Národné stredisko pre ľudské práva uvádzajú iba približne tri až päť prípadov diskriminácie, ktoré sa dostali na súd. Jeden aktivista mimovládnej organizácie pripomenul, že doposiaľ žiaden súd nerozhodol v diskriminačnom prípade jednoznačne v prospech navrhovateľov. Národné stredisko pre ľudské práva zabezpečilo mediáciu niekoľkých prípadov diskriminácie a poskytlo oficiálny právnický posudok v desiatkach ďalších.

Podali sa oznámenia na niekoľkých starostov, ktorí počas roka predniesli nenávistné prejavy proti Rómom, hoci žiaden z nich nebol trestne stíhaný. V priebehu roka celý rad politikov na národnej a regionálnej úrovni používalo znevažujúci jazyk o Rómoch počas stretnutí za zatvorenými dverami.

Napätie medzi etnickými Maďarmi a etnickými Slovákmi vzrástlo po tom, čo sa Slovenská národná strana (SNS) stala v júli členom vlády. Predtým a odvtedy, čo v júni SNS zvolili do Národnej rady, predseda SNS Ján Slota urobil niekoľko verejných vyhlásení poškodzujúcich etnických Maďarov. SNS a Strana maďarskej koalície sa navzájom obviňovali z propagácie nenávisti alebo rozvracania krajiny. Všetky trestné vyšetrovania vyplývajúce z týchto obvinení sa skončili nálezom, že sa neporušili nijaké zákony.

Verejné nenávistné prejavy proti etnickým Maďarom sa zvýšili po tom, čo SNS znova nastúpila do úradu. Vyskytli sa udania útokov voči etnickým Maďarom za to, že rozprávali po maďarsky. Koncom roka sa etnické napätia a udania útokov znížili.

Dňa 7. augusta upozornili políciu na videoklip, ktorý ukazoval niekoľkých maskovaných ľudí vykrikujúcich výroky v slovenčine, podnecujúce násilie voči Maďarom, pričom pálili maďarskú zástavu a dvíhali slovenskú zástavu. Do 8. augusta bolo toto video odstránené zo zahraničnej internetovej stránky, kde bolo umiestnené. Do konca roka nikoho nezadržali.

Dňa 26. augusta polícia zadržala troch mužov za mávanie zástavami s nápisom "smrť Maďarom " na futbalovom zápase v Banskej Bystrici. Polícia obvinila mužov, ktorí ku koncu roka zostali vo väzbe, z podnecovania etnickej a rasovej nenávisti. Jedného z nich dodatočne obvinili z propagácie ideológie, ktorá potláča práva druhých.

Nacionalistická organizácia známa ako Slovenská pospolitosť pokračovala v organizovaní podujatí určených na zastrašovanie menšinových skupín. Oblečení do uniforiem podobných tým z Hlinkovej gardy (domáca fašistická občianska stráž z vojnových čias, ktorá je okrem iného zodpovedná za domáce koncentračné tábory), keď členovia skupiny usporadúvali pochody a zhromaždenia, aby si pripomenuli vojnový fašistický štát a rozširovali odkazy neznášanlivosti voči etnickým a náboženským menšinám. V marci Najvyšší súd zbavil zoskupenie postavenia politickej strany na základe skutočnosti, že propagovala nedemokratickú formu vlády, ktorá potláčala práva a slobody ostatných. Skupina sa potom zaregistrovala ako mimovládna organizácia.

V apríli polícia zadržala pre násilné trestné činy dvoch extrémistov s väzbami na zahraničné zoskupenia, Svetovú cirkev Stvoriteľa a Národnú alianciu.

V máji polícia obvinila sedem neonacistov v Košiciach za neoprávnené držanie zbraní a propagovanie ideológie, ktorá potláča práva druhých. Prípad sa postúpil na prokuratúru, ale ku koncu roku sa súdne konanie ešte nezačalo.

Dňa 29. augusta polícia zadržala viac ako 10 členov Slovenskej pospolitosti, ktorí sa snažili narušiť spomienkovú oslavu Slovenského národného povstania, udalosti, na ktorej sa zúčastnil predseda vlády. V septembri krajská prokuratúra rozhodla, že nebol spáchaný nijaký trestný čin a prípad odložila.

Vládna splnomocnenkyňa pre rómske otázky ustanovila päť krajských kancelárií na dohľad nad realizáciou vládnej politiky o rómskych otázkach, podporu rozvoja infraštruktúry a spoluprácu s obcami a dedinami pri zlepšovaní interakcie medzi rómskym a nerómskym obyvateľstvom. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny financovalo Rómskych terénnych sociálnych pracovníkov, ktorí prideľovali osobitne vyškolených sociálnych pracovníkov rómskym osadám na zabezpečenie pomoci, ako je pomoc Rómom pri vyplňovaní dokumentov a vytváranie povedomia o dôležitosti vzdelania a preventívnej zdravotnej starostlivosti.

Vláda pokračovala v realizácii svojho akčného plánu proti xenofóbii a neznášanlivosti. Špeciálna policajná jednotka monitorovala extrémistické aktivity a komisia pozostávajúca z mimovládnych organizácií, polície a vládnych činiteľov poskytovala poradenstvo polícii o otázkach menšín.

Slovenské národné stredisko pre ľudské práva oznámilo, že počas roku 2005 sa podalo 217 sťažností na diskrimináciu. Najčastejšia sťažnosť (uvádza sa v 54 spomedzi 217 prípadov) sa týkala diskriminácie v otázkach súvisiacich s prácou, vrátane prístupu k práci. Jedna mimovládna organizácia kritizovala dĺžku času, ktorý potrebovalo stredisko na vydanie požadovaných právnych posudkov sťažností na diskrimináciu.


Časť 6 - Práva pracujúcich


a. právo združovania

Zákon zabezpečuje právo zakladať odbory a vstupovať do nich s výnimkou ozbrojených síl, pričom pracujúci uplatňovali toto právo v praxi. Približne 17 percent pracovnej sily bolo organizovanej v odboroch.

V októbri a decembri roku 2005 zorganizovali policajné odbory dve protestné akcie proti nízkym mzdám a policajné odbory usporiadali dva protesty proti nízkym platom a príplatkom. Došlo k rozsiahlej kritike, keď minister vnútra degradoval úradníka stojaceho na čele odborov.

b. právo na organizovanie a kolektívne vyjednávanie

Zákon zabezpečuje odborom, aby viedli svoju činnosť bez zásahov, pričom v praxi vláda vo všeobecnosti chránila toto právo.

Zákon zabezpečuje právo organizovať sa a kolektívne vyjednávať a pracujúci uplatňovali tieto práva v praxi.

Zákon zabezpečuje zákonné právo na štrajk, okrem štátnych zamestnancov v základných službách a príslušníkov ozbrojených síl, vo dvoch prípadoch: keď kolektívne vyjednávanie nedospeje k dohode alebo na podporu požiadaviek iných štrajkujúcich zamestnancov (solidárny štrajk). Odbory vo všeobecnosti uplatňovali tieto práva v praxi bez obmedzení. Štrajky sa musia ohlásiť vopred. Zákon zakazuje prepúšťať pracovníkov, ktorí sa právoplatne zúčastňujú na štrajkoch, avšak štrajkujúcim sa nezabezpečí ochrana, ak sa štrajk pokladá za protiprávny alebo neoficiálny.

Nejestvujú nijaké exportné spracovateľské zóny.

c. zákaz nútenej práce alebo práce na odpracovanie dlhu

Zákon zakazuje nútenú prácu alebo prácu na odpracovanie dlhu, a to aj prácu detí, avšak vyskytli sa hlásenia, že k takýmto praktikám dochádzalo (pozri Časti 5 a 6.d.).

d. zákaz detskej práce a minimálny vek pre prijatie do zamestnania

Zákon zabezpečuje ochranu detí pred vykorisťovaním na pracovisku, pričom štát účinne zavádzal a presadzoval túto politiku.

Minimálny vek pre prijatie do zamestnania je 15 rokov, hoci deti mladšie ako 15 rokov smú vykonávať ľahkú prácu spojenú s účinkovaním v kultúrnych alebo umeleckých vystúpeniach, na športových podujatiach alebo v reklamných činnostiach, ak to neovplyvňuje ich zdravie, bezpečnosť alebo školskú dochádzku. Národný inšpektorát práce a Ústav verejného zdravia to musia schváliť, určiť maximálny počet hodín a stanoviť podmienky pre detskú prácu vo veku pod 15 rokov. Deti vo veku pod 16 rokov nesmú pracovať viac ako 30 hodín týždenne a deti vo veku 16 až 17 rokov sú limitované 37,5 hodinami za týždeň. Deťom vo veku pod 18 rokov sa nepovoľuje pracovať v podzemí, nesmú robiť nadčasy alebo vykonávať prácu, ktorá nie je primeraná ich veku alebo zdravotnému stavu.

Okresné inšpektoráty práce dostali a preskúmali sťažnosti týkajúce sa detskej práce. Ak inšpektorát zistil, že sa porušil zákon alebo predpis, ktorý upravuje detskú prácu, postúpil prípad Národnému inšpektorátu práce pri Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. Detská práca, najmä vo forme žobrania, predstavovala v niektorých spoločenstvách problém; vyskytli sa aj ojedinelé správy o násilnej prostitúcii (pozri Časť 5).

e. Prijateľné pracovné podmienky

Ku dňu 1. októbra sa minimálna mzda zvýšila na 253 USD (7 600 Sk) na mesiac. Minimálna mzda zabezpečovala slušnú životnú úroveň pracujúceho a jeho rodiny vo vidieckych oblastiach krajiny, ale nie v mestách. Zákon nariaďuje maximálny pracovný týždeň v rozsahu 48 hodín (vrátane nadčasov) s 30-minútovými prestávkami po odpracovaní 6 hodín (po štyroch hodinách v prípade zamestnancov pod 18 rokov) a obdobiami oddychu v trvaní aspoň 12 hodín medzi pracovnými zmenami. Odborové zväzy, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a miestne úrady práce monitorovali dodržiavanie týchto zákonov a orgány ich účinne presadzovali.

Zákon stanovuje zdravotné a bezpečnostné normy, ktoré Úrad bezpečnosti práce vo všeobecnosti presadzoval. Pracujúci majú právo odmietnuť pracovať v situáciách, ktoré ohrozujú ich zdravie a bezpečnosť a v takejto situácii môžu podávať sťažnosti na zamestnávateľov; či tak robili v praxi, nebolo jasné. Zamestnanci, ktorí pracujú v podmienkach ohrozujúcich ich zdravie a bezpečnosť po určité časové obdobie, majú nárok aj na platenú dovolenku "na zotavenie" na dôvažok k svojej riadnej dovolenke.