Reports on Slovakia

2007

Správy o dodržiavaní ľudských práv v jednotlivých krajinách sveta 2007 - Slovenská republika

Vydal Úrad pre demokraciu, ľudské práva a prácu
11. marca 2008

Slovenská republika, ktorá má približne 5,4 milióna obyvateľov, je pluralitnou parlamentnou demokraciou vedenou predsedom vlády a 150-členným parlamentom (Národnou radou). Na čele vlády je premiér Róbert Fico zo sociálno-demokratickej strany Smer, ktorý bol do svojej funkcie zvolený na štvorročné obdobie v júni 2006. Hlavou štátu je prezident Ivan Gašparovič, ktorý bol do svojej funkcie zvolený na obdobie piatich rokov v roku 2004. Oboje voľby boli slobodné a spravodlivé. V Národnej rade pôsobí šesť politických strán, z ktorých tri tvoria vládnu koalíciu. Civilné orgány vo všeobecnosti udržiavali účinnú kontrolu nad bezpečnostnými silami.

Vláda vo všeobecnosti rešpektovala ľudské práva občanov, v niektorých oblastiach sa však vyskytli problémy. K významným problémom s ľudskými právami patrili pokračujúce správy o zlom zaobchádzaní polície s podozrivými z radov Rómov, zdĺhavá vyšetrovacia väzba, obmedzovanie slobody vierovyznania, korupcia v súdnictve, miestnej správe a zdravotníctve, násilie voči ženám a deťom, nezákonné obchodovanie so ženami a deťmi, a spoločenská diskriminácia a násilie voči Rómom a iným menšinám.

 

REŠPEKTOVANIE ĽUDSKÝCH PRÁV

Časť 1 Rešpektovanie integrity osobnosti, vrátane ochrany pred:

a. svojvoľným alebo nezákonným zbavením života

Neobjavili sa nijaké správy o svojvoľnom alebo nezákonnom zbavení života štátom, alebo ním poverenými orgánmi.

Prípad siedmich policajtov obvinených z neľudského a ponižujúceho zaobchádzania s Rómom, ktorý roku 2001 zomrel vo vyšetrovacej väzbe, sa v septembri opäť dostal pred Krajský súd v Banskej Bystrici, aby bol vzápätí znovu odročený. Súd sa má opäť začať v roku 2008. Obvinení, ktorí boli medzičasom prepustení z policajného zboru, neboli vo väzbe.

b. zmiznutím

Neobjavili sa žiadne správy o politicky motivovaných zmiznutiach.

c. mučením a iným krutým, neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním alebo trestaním

Ústava a zákon zakazujú mučenie a iné kruté, neľudské zaobchádzanie či trestanie, a vláda v praxi vo všeobecnosti rešpektovala tieto ustanovenia.

Mimovládneorganizácie a príslušníci rómskej komunity uvádzali pokračujúci, hoci klesajúci trend zlého zaobchádzania polície s rómskymi podozrivými počas zatýkania a počas pobytu v policajnej väzbe. Európsky výbor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (CPT) vo februári 2006 vydal správu o kontrole, v ktorej uviedol vážne obvinenia zo zlého zaobchádzania so zadržanými zo strany orgánov činných v trestnom konaní, pričom išlo o facky, údery, kopance resp. rany tvrdými predmetmi, ako sú napríklad obušky. Niektoré osoby sa sťažovali, že ich udierali pažbami pištolí, baterkami či plastovými fľašami naplnenými vodou. V „značnom počte“ týchto prípadov boli obeťami Rómovia.

Polícia pokračovala v organizovaní špeciálnych školení o rómskej kultúre a jazyku pre policajtov pracujúcich v okresoch s rómskymi komunitami v košickom a prešovskom kraji. Bratislavské oddelenie pre ďalšie vzdelávanie policajtov navyše poskytlo voliteľný kurz rómskeho jazyka a kultúry.

Podmienky vo väzniciach a zariadeniach predbežného zadržania

Podmienky vo väzniciach vo všeobecnosti spĺňali medzinárodné normy, no preplnenosť väzníc naďalej ostáva problémom. Vláda povolila návštevy nezávislých pozorovateľov, ktorí sledujú dodržiavanie ľudských práv.

Správa CPT za rok 2006 naznačila značnú preplnenosť väzníc a zariadení na výkon väzby (vyšetrovacej väzby), pričom uviedla celkovú mieru obsadenosti na úrovni 102 percent, kde väčšia časť pripadá na cely predbežného zadržania. Vláda priznala, že preplnenosť väzníc je problémom, a v rokoch 2005 a 2006 prijala legislatívne zmeny zamerané na riešenie preplnenosti väzníc, ako aj ďalších problémov súvisiacich s podmienkami vo väzniciach. Minister spravodlivosti v tomto roku pridelil dodatočné finančné prostriedky na skvalitnenie väzenských zariadení a predložil legislatívny návrh obsahujúci požiadavku na vybudovanie jedného nového zariadenia. V dôsledku týchto opatrení a klesajúcej miery kriminality sa situácia s preplnenosťou väzníc zlepšila, hoci predstaviteľ vedenia jednej väznice pripustil, že zavedenie všetkých nevyhnutných úprav si vyžiada viac času i prostriedkov. Ku koncu roka sa obsadenosť väzníc pohybovala na úrovni 76 percent ich kapacity, pričom svoju kapacitu prekročili tri zariadenia.

Zákon stanovuje, že pre uväznené ženy a mladistvých musia byť vyhradené 4 metre štvorcové plochy cely na jedného väzňa. Štandard pre jedného väzňa – muža – je 3,5 metra štvorcového.

d. svojvoľným zatknutím alebo zadržiavaním

Ústava a zákon zakazujú svojvoľné zatknutie a zadržanie, a štát vo všeobecnosti tieto zákazy dodržiava.

Úloha polície a bezpečnostného aparátu

Štátna polícia, ktorá má výlučnú zodpovednosť za vnútornú bezpečnosť a bezpečnosť hraníc, podlieha Ministerstvu vnútra. Šéf policajných síl priamo zodpovedá ministrovi vnútra, ktorý má právomoc odvolať ktoréhokoľvek príslušníka polície. Pozorovatelia ľudských práv obvinili policajných vyšetrovateľov, že sa niekedy zdráhajú prijímať výpovede svedkov, najmä Rómov, žien a bezdomovcov, a že polícia často nedokáže dostatočne rýchlo a dôkladne vyšetriť prípady týkajúce sa Rómov a iných menšín.

Objavili sa správy o korupcii a zneužití úradnej moci políciou, prevažne vo forme vynucovania úplatkov počas dopravných kontrol. Úrad inšpekčnej služby policajného zboru na Policajnom riaditeľstve zodpovedá za vyšetrovanie zneužívania policajnej moci (pod vedením riaditeľa, ktorý je priamo zodpovedný ministrovi vnútra). Okrem iného môže takéto prípady iniciovať inšpekčná služba, policajný zbor, policajná jednotka na boj proti organizovanému zločinu a jednotliví občania.

Najčastejším obvinením voči príslušníkom policajného zboru bolo zneužitie právomoci verejného činiteľa. Ďalej to boli obvinenia z použitia násilia,  ublíženia na zdraví, a porušovanie domovej slobody. 2. novembra boli dvaja policajti a jeden bývalý policajt uznaní vinnými z vraždy podnikateľa v Polomke, ktorú spáchali v službe v novembri 2006. Jeden z policajtov, ktorý prostredníctvom  dohody o vine a treste dosiahol zníženie trestu, priznal, že obchodný partner obete si vraždu objednal. Hlavný útočník dostal trest 25 rokov odňatia slobody a zvyšní dvaja tresty od päť do desať rokov.

Objavili sa náznaky, že problémom bola beztrestnosť – napríklad v pokračujúcom prípade Radoslava Pukyho, občana rómskeho pôvodu. V roku 2004 sa Pukyho telo našlo v trebišovskom kanáli – 10 dní po tom, čo zmizol počas policajného zásahu. Policajní vyšetrovatelia zamietli sťažnosť podanú v mene členov Pukyho rodiny v roku 2005. Nasledujúce skúmanie zo strany CPT však ukázalo, že vyšetrovatelia sa vôbec nepokúsili preveriť nesúlad medzi odbornými posudkami udávajúcimi dátum Pukyho smrti, iba povrchne preskúmali správu o tom, že policajti Pukyho pred jeho zmiznutím zbili, a že nevypočuli žiadneho z policajtov, ktorí sa zúčastnili policajného zásahu. V marci Ústavný súd zamietol nový podnet zo strany Ligy aktivistov pre ľudské práva v mene Pukyho rodiny, ktorý uvádzal nové dôkazy získané zo správy CPT. Liga aktivistov pre ľudské práva následne posunula prípad na Európsky súd pre ľudské práva (ECHR), kde na konci roka ešte iba čakal na prerokovanie.

Školenia v oblasti ľudských práv boli aj naďalej súčasťou programov školení na policajných útvaroch.

Zatknutie a zadržanie

Zákon stanovuje, že osobu možno vziať do väzby iba pre výslovné dôvody a o dôvodoch svojho zadržania musí byť okamžite informovaná. Na zatknutie je potrebný písomný súdny zatýkací rozkaz. Súd musí osobe obvinenej zo spáchania trestného činu umožniť prerokovanie danej veci pred súdom do 48 hodín (alebo maximálne do 72 hodín v „závažných prípadoch“, ktoré sú zadefinované ako násilné trestné činy, vlastizrada, alebo iné trestné činy, v ktorých je trestná sadzba najmenej osem rokov) a potom ju buď prepustiť alebo vziať do väzby. Zadržané osoby majú právo okamžite sa spojiť s právnym zástupcom a o tomto práve musia byť informované. Štát poskytuje bezplatné zastupovanie zadržaným osobám, ktoré sú bez prostriedkov. Ak je obvinený zadržaný na príkaz súdu, má nárok byť znova predvedený pred sudcu do 48 hodín, keď sudca musí obvineného buď prepustiť alebo vydať písomný príkaz na jeho vzatie do väzby. Orgány v praxi rešpektovali tieto ustanovenia.

Zavedený systém kaucií fungoval účinne. Návštevy právnych zástupcov boli povolené tak často, ako bolo potrebné. Zákon povoľuje návštevy príbuzných raz za mesiac na žiadosť osôb vo väzbe.

Zákon o trestnom súdnom konaní ustanovuje, že celkový čas väzby (v prípravnom konaní a počas súdneho konania) nesmie prekročiť 12 mesiacov za prečiny, 24 mesiacov za trestné činy, 36 mesiacov za obzvlášť závažné trestné činy, a štyri roky za trestné činy, u ktorých sa očakáva trestná sadzba viac ako 25 rokov. Okrem toho väzba v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako polovicu celkového času väzby. V odôvodnených  prípadoch môže Najvyšší súd predĺžiť väzbu v prípravnom konaní na štyri roky. Prieťahy v súdnom konaní a pri vyšetrovaní mali často za následok dlhé trvanie väzby v prípravnom konaní i počas súdneho konania. Podľa štatistík z roku 2006 tvorili zadržaní v prípravnom konaní približne tretinu celkového počtu väzňov a priemerná dĺžka väzby v prípravnom konaní bola 117 dní na úrovni okresného súdu a 274 dní na úrovni krajského súdu.  Počas roka sudcovia prepustili z väzby siedmich obžalovaných, ktorí boli obvinení z účasti na  vraždách, kvôli predpisom o maximálnej dĺžke väzby v prípravnom konaní, a to aj napriek tomu, že ich prípady ďalej pokračovali na súdoch.

Zákon umožňuje uzavrieť dohodu o  vine a treste s obžalovaným, čo prispelo k zníženiu počtu nevyriešených súdnych prípadov.

e. neumožnením spravodlivého a verejného súdneho konania

Zákon zabezpečuje nezávislé súdnictvo – problémy s korupciou a neefektívnosťou súdnictva však pretrvávajú aj napriek celému radu reforiem, ktoré v rokoch 2005 a 2006 zaviedlo Ministerstvo spravodlivosti s cieľom obmedziť korupciu a zefektívniť súdny systém.

Prípady sa zväčša najprv riešia na okresných súdoch – odvolania sa postupujú na osem krajských súdov. Najvyšší súd, pozostávajúci zo 70 aktívnych sudcov, je najvyšším odvolacím súdom a súdom poslednej inštancie vo všetkých občianskoprávnych prípadoch a väčšine trestnoprávnych prípadov. Ústavný súd s 13 sudcami, ktorých funkčné obdobie je 12 rokov, je nezávislý od Ministerstva spravodlivosti a rozhoduje o prípadoch týkajúcich sa ústavy a medzinárodných zmlúv. Ústavný súd posudzuje prípady, v ktorých sa ústavné ustanovenia dostávajú do rozporu a rieši podnety týkajúce sa porušení základných ľudských práv a slobôd. Proti rozhodnutiu Ústavného súdu sa nie je možné odvolať na Najvyšší súd. Súdna rada, ústavou uznávaný nezávislý orgán pozostávajúci z advokátov a sudcov, prijíma rozhodnutia týkajúce sa disciplinárnych konaní, administratívnych otázok a menovania sudcov. Špeciálny súd prejednáva prípady týkajúce sa korupcie verejných činiteľov a prípady týkajúce sa vysokopostavených vládnych a politických funkcionárov  a organizovaného zločinu. Proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu je možné sa odvolať na Najvyšší súd, ktorý zatiaľ každý rozsudok potvrdil. Vojenské súdy prerokúvajú trestnoprávne prípady týkajúce sa vojakov, policajtov, väzenských dozorcov a príslušníkov podobných vládnych bezpečnostných služieb. Vojenské súdy majú takisto právomoc riešiť prípady civilistov podozrivých z vlastizrady počas vojny. Vojenské súdy poskytujú tie isté práva ako civilný súdny systém.

Ministerstvo spravodlivosti v januári predložilo návrh zákona na zrušenie Špeciálneho súdu. Hoci predseda vlády tento návrh zamietol, minister spravodlivosti sa aj naďalej pokúšal o obmedzenie právomoci Špeciálneho súdu tým, že prijímal rôzne opatrenia s cieľom znížiť jeho autoritu, či zredukovať možnosti jeho financovania.

Disciplinárny súd, ktorý je súčasťou Súdnej rady, v priebehu roka začal vyšetrovanie proti piatim sudcom, ale voči žiadnemu z nich nebolo začaté konanie.

S výnimkou Ústavného súdu sa na súdoch používa počítačový systém náhodného prideľovania prípadov s cieľom zvýšiť transparentnosť práce súdov. Postoj verejnosti voči súdnemu systému však zostáva aj naďalej skeptický.

Súdne konania

Osoby obvinené zo spáchania trestných činov majú právo na spravodlivé a verejné súdne konanie a majú právo byť informované o obvineniach vznesených proti nim. Pozorovatelia z mimovládnych organizácií však uviedli, že korupcia medzi sudcami bola často príčinou prieťahov v súdnom konaní a nenáležitého vedenia policajného vyšetrovania. Platí prezumpcia neviny, obvinení majú právo nevypovedať proti sebe a môžu sa odvolať proti nepriaznivému rozsudku. Pokladajú sa za nevinných aj počas odvolacieho procesu, čo znamená, že osoba, ktorú súd uzná za vinnú, si neodpyká uložený trest, ani nezaplatí nijakú pokutu, až pokým sa nedospeje ku konečnému rozhodnutiu o odvolaní. Zákon neustanovuje súdne konania pred porotou. V trestnoprávnych a občianskoprávnych konaniach na úrovni krajských súdov a Najvyššieho súdu musí rozhodovať senát zložený z troch sudcov. Obvinení majú právo byť prítomní, včas sa poradiť s právnym zástupcom na štátne trovy, mať prístup k dôkazom predkladaným štátom, konfrontovať svedkov svedčiacich proti nim a predvádzať svedkov a dôkazy vo svojom mene.

Politickí väzni a zadržaní

Nevyskytli sa nijaké hlásenia o politických väzňoch a zadržaných osobách.

Občianskoprávne súdne konania a opravné prostriedky

Občania majú neobmedzený prístup k nezávislému súdnictvu na uskutočnenie súdneho procesu v občianskoprávnych záležitostiach, vrátane porušovania ľudských práv. Súdy, ktoré prejednávajú občianske prípady, sú predmetom rovnakých prieťahov ako trestné súdy a takisto sú vnímané ako skorumpované. V určitých prípadoch sú k dispozícii administratívne nápravné opatrenia. Národné stredisko pre ľudské práva má právomoc poskytovať mediáciu v prípadoch diskriminácie a zastupovať navrhovateľov na súde.

Úrad verejného ochrancu práv (ombudsmana) zistil, že z 2247 sťažností, ktoré mu boli doručené v priebehu roka išlo v 199 prípadoch súdnych prieťahov o porušenie práv sťažovateľov, pričom vo väčšine prípadov išlo o prieťahy trvajúce päť a viac rokov.

Európsky súd pre ľudské práva počas roka vyniesol osem rozsudkov proti Slovensku na základe požiadavky „rozumného času“ na vyriešenie občianskoprávnych a trestnoprávnych prípadov v zmysle Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv.

Reštitúcia majetku

Zákon o reštitúciách majetku poskytuje občanom možnosť požiadať o vrátenie pozemkov, ktoré im štát skonfiškoval v rokoch 1948 až 1989. Po tom, čo Ústavný súd v roku 2006 pripravil pôdu pre podávanie žiadostí aj po pôvodnom termíne do konca roka 2004 bolo podaných takmer 50 000 žiadostí. Do konca júna bolo vyriešených 15 000 týchto nárokov buď formou vrátenia pozemkov, pridelením pozemkov alebo poskytnutím finančnej náhrady. Nedostatok historickej dokumentácie predĺžil tento proces a znemožnil riešenie mnohých prípadov. Vedenie Pozemkový fondu bolo tiež postihnutékorupčnými praktikami  (pozri časť 3).

f. svojvoľným zasahovaním do súkromia, rodiny, domova alebo korešpondencie

Ústava a zákon zakazujú takéto konanie, pričom štát v praxi vo všeobecnosti dodržiaval tieto zákazy.

Polícia musí predložiť príkaz na domovú prehliadku pred jej vykonaním, alebo do 24 hodín po nej. Na rozdiel od predchádzajúcich rokov sa nevyskytli nijaké zadokumentované prípady policajtov, ktorí by vnikli do rómskych obydlí bez súdneho príkazu na výkon prehliadky, hoci pozorovatelia sa domnievali, že k takýmto praktikám aj naďalej dochádzalo.

Skupiny obhajujúce práva Rómov vyvíjali tlak na vládu, aby uznala a vyplatila náhrady obetiam nedobrovoľných sterilizácií, ktoré boli v minulosti vykonávané na rómskych ženách vo verejných zdravotníckych inštitúciách. Napriek tomu, že vláda v správe z roku 2003 priznala, že takéto praktiky sa realizovali až do konca 90-tych rokov, zamietla ich ako „procedurálne chyby.“ Od roku 2005 zákon vyžaduje, aby pacient odovzdal písomnú žiadosť minimálne 30 dní pred vykonaním sterilizácie – trestné stíhanie však nemôže byť začaté za činy, ktoré predchádzali dátumu, keď tento zákon vstúpil do platnosti. V rámci štátneho súdneho systému nedostala žiadna z obetí nedobrovoľnej sterilizácie alebo sterilizácie bez informovaného súhlasu finančnú náhradu za sterilizáciu.

Podľa mimovládnej organizácie Poradňa pre občianske a ľudské práva, ktorá pomáhala údajným obetiam v príprave súdnych prípadov, bolo od dátumu, keď zákon z roku 2005 vstúpil do platnosti, podaných viacero podnetov na občiansky súd. Prešovský krajský súd počas roka vydal jeden rozsudok proti žalujúcej strane.

Dva občianskoprávne súdne procesy, ktoré časovo predchádzajú zákonu prijatému v roku 2005 boli podané na Európsky súd pre ľudské práva v roku 2004. Obidva sú ešte stále prejednávané, pričom počas roka nedošlo k významnej aktivite. V jednom prípade tri rómske ženy tvrdili, že boli sterilizované bez informovaného súhlasu. V decembri 2006 Ústavný súd rozhodol, že krajskí prokurátori porušili ústavu a Európsky dohovor o ľudských právach nenáležitým ukončením vyšetrovania pôvodného podnetu a navrhovateľkám priznal 2200 USD (50 000 SKK). Súd obžalobe nariadil znovu otvoriť vyšetrovanie a štát začal so zbieraním oficiálnych výpovedí v júli.

V druhom prípade sa osem rómskych žien, ktoré mali podozrenie, že ich sterilizovali bez ich vedomia, obrátilo na Európsky súd pre ľudské práva, keď im nemocnice údajne odmietli prístup k ich vlastným zdravotným záznamom. Štyri z týchto žien následne získali prístup k svojim zdravotným záznamom a prinajmenšom jedna odhalila, že ju sterilizovali. Zvyšným štyrom ženám bol aj naďalej odmietaný prístup k ich zdravotným záznamom, a to aj napriek vládnemu nariadeniu. V máji Ministerstvo zdravotníctva informovalo Poradňu pre občianske a ľudské práva, že zdravotné záznamy týchto žien sa stratili.

 

Časť 2 Rešpektovanie občianskych slobôd vrátane:

a. slobody slova a tlače

Ústava a zákon zabezpečujú slobodu prejavu a tlače, a hoci štát vo všeobecnosti v praxi rešpektoval tieto práva, zaviedol obmedzenia zamerané na extrémistické skupiny.

Zákon zakazuje urážať národnostnú príslušnosť, za čo je trest až do troch rokov odňatia slobody, a popierať holokaust, čo sa trestá odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

Nezávislé médiá boli aktívne a vyjadrovali širokú škálu názorov bez akýchkoľvek obmedzení, i keď štátna televízia a rozhlas sa dostali pod politický vplyv vlády. Objavili sa správy, že novo vymenovaní riaditelia Slovenskej verejnoprávnej televízie vyvíjali tlak na oddelenie spravodajstva s cieľom podávať priaznivo naklonené správy o akciách a aktivitách vládnej koalície, čo viedlo k odchodu viacerých spravodajcov a redaktorov.

Vláda podnikla viaceré kroky, ktoré pozorovatelia označili za nátlak vyvíjaný na médiách s cieľom obmedziť kritické spravodajstvo o vláde. V septembri predseda vlády vyzval generálneho prokurátora, aby prešetril činnosť novinárov, ktorí komentovali obvinenia z korupcie ministerky práce. Slovenský syndikát novinárov vydal vyhlásenie, v ktorom odmietol tieto kroky premiéra ako pokus o zavedenie autocenzúry medzi novinármi. Vláda takisto prijala dve uznesenia, ktoré napomínajú novinárov za príliš agresívny štýl práce.

6. decembra nariadil bratislavský Okresný súd časopisu Plus 1 Deň zaplatiť 22 000 USD (500 000 SKK) ministrovi spravodlivosti Harabínovi za zverejnenie článku s názvom „Harabín chráni vrahov.“

Denník Pravda sa odvolal na Ústavný súd po rozsudku krajského súdu z februára 2006, ktorý rozhodol, že denník musí zaplatiť odškodné vo výške 176 000 USD (4 000 000 SKK) bývalému predsedovi Najvyššieho súdu a súčasnému ministrovi spravodlivosti za články a kreslené vtipy o údajnej korupcii v súdnictve. Súd ku koncu roka nedospel k rozhodnutiu, či odvolanie prerokuje.

Sloboda Internetu

Nevyskytli sa nijaké obmedzenia štátu v prístupe k Internetu alebo správy, že by štát monitoroval e-mailové správy; polícia však monitorovala internetové stránky s nenávistným obsahom a pokúsila sa zatknúť alebo pokutovať ich autorov. Zákon definuje nenávistné prejavy ako také, ktoré sa verejne vyhrážajú jednotlivcovi alebo skupine na základe národnosti, etnického či rasového pôvodu, farby kože alebo verejne podnecujú obmedzovanie práv a slobôd takýchto jednotlivcov alebo skupiny. Jednotlivci a skupiny sa inak mohli zapájať do pokojného vyjadrovania názorov prostredníctvom Internetu, vrátane elektronickej pošty. Prístup k Internetu bol vo všeobecnosti k dispozícii v celej krajine.

Akademická sloboda a kultúrne podujatia

Nedošlo k nijakým štátnym obmedzeniam akademickej slobody alebo kultúrnych podujatí.

b. slobody pokojného zhromažďovania a združovania

Sloboda zhromažďovania

Ústava a zákon zabezpečujú slobodu zhromažďovať sa, pričom v praxi štát vo všeobecnosti rešpektoval toto právo.

12. decembra odsúdil Krajský súd v Banskej Bystrici piatich neonacistov na podmienečný trest odňatia slobody na tri až šesť mesiacov za propagáciu ideológie, ktorá potláča práva iných a za výtržnícke správanie počas zhromaždenia v septembri roku 2006 v Tureckej.

Sloboda združovania

Ústava a zákon zabezpečujú slobodu združovania, pričom v praxi vláda vo všeobecnosti rešpektovala toto právo. Zákon však od organizácií požaduje úhradu nominálneho registračného poplatku a vymedzuje, že tie organizácie, ktoré sa zaregistrujú ako nadácie, musia mať na svoje pôsobenie „významné“ finančné zdroje vo výške približne 7900 USD (180 000 SKK). Ministerstvo vnútra v auguste zamietlo registráciu Južanskej rade za sebaurčenie z dôvodu, že výzvy tejto organizácie na vytvorenie samostatných samosprávnych štruktúr na južnom Slovensku boli protiústavné. V priebehu roka bola registrácia odmietnutá iba tejto organizácii.

c. slobody náboženského vyznania

Hoci ústava a zákon vo všeobecnosti zabezpečujú slobodu vierovyznania, novela zákona o registrácii cirkví priniesla diskrimináciu menších náboženských skupín. Dominantným vierovyznaním bolo katolícke náboženstvo vzhľadom na počet stúpencov a dostalo preto väčšie štátne dotácie. Nijaké oficiálne štátne náboženstvo však neexistuje.

V máji vláda novelizovala zákon o registrácií cirkví, na základe ktorého sa od náboženských skupín na registráciu vyžaduje 20 000 podpisov občanov alebo osôb s trvalým pobytom na Slovensku, ktorí sú prívržencami danej skupiny. Registrované cirkvi dostávali štátne dotácie pre duchovných a na administratívne výdavky. Okrem toho im bolo povolené získavať nových stúpencov vo väzniciach a nemocniciach, a vykonávať zákonné sobášne obrady.

V krajine bolo 18 registrovaných náboženských skupín. Žiadna neregistrovaná náboženská skupina nemá dostatočný počet členov na to, aby splnila nové podmienky pre registráciu.

Vedúci predstavitelia celého radu menších náboženských spoločenstiev, konkrétne Moslimov, menších protestantských cirkví, Spoločenstva Hare Krišna a Scientologickej cirkvi sa sťažovali, že požiadavky na počty členov im účinne bránili v získaní oficiálneho postavenia. Tieto menšie náboženstvá však nemali nijaké skúsenosti s obmedzovaním pri zhromažďovaní a bohoslužbách. Mnohí vládni predstavitelia vyjadrili svoju podporu tomuto zákonu spôsobom, ktorý naznačil, že jeho cieľom boli konkrétne menšinové náboženstvá. Ján Slota, predseda Slovenskej národnej strany, jednej z troch strán vládnej koalície, v marci vyhlásil, že prísnejšie registračné podmienky sú nevyhnutné na zabránenie tomu, „aby sa naše deti chodili modliť do mešity a prehlasovali, že sú Al-Kájdá.“

Žiaden vývoj nebol zaznamenaný v prípade 12 členov mormónskej Cirkvi Ježiša Krista svätých posledných dní, ktorým miestna polícia v Trnave prikázala, aby prestali zbierať podpisy a opustili mesto počas petičnej akcie na zozbieranie podpisov v roku 2006. Vláda v októbri 2006 túto cirkev uznala.

Na rozdiel od predchádzajúcich rokov sa nenašli dôkazy o tom, že by vláda monitorovala náboženské sekty.

Zákon vyžaduje od žiakov štátnych základných škôl, aby sa zapísali buď na hodiny náboženstva alebo etiky. Kritici tohto zákona namietali, že v chudobnejších vidieckych školách môže byť žiakom možnosť výberu odopretá, alebo sa na nich môže vyvíjať spoločenský tlak, aby si vybrali hodiny náboženstva. Zákon taktiež umožňuje štátom financovaným cirkevným školám odstrániť z učebných osnov materiál, ktorý je v rozpore s presvedčením cirkvi.

Cirkevné skupiny tvrdili, že vláda nepodnikla dostatok krokov na vykonanie reštitučného zákona v oblasti majetku cirkvi. Reformovaná kresťanská cirkev uviedla, že niekoľko zo 70 nárokov podaných pred posledným termínom v apríli 2006 bolo neskôr v roku reštituovaných, ale že ďalšie kroky vláda v danom roku už nepodnikla.

Spoločenské zneužívanie a diskriminácia

Objavili sa správy o spoločenskom násilí a diskriminácii voči náboženským skupinám – vláda však vynaložila úsilie na trestné stíhanie delikventov a realizovala programy zamerané na predchádzanie zneužívaniu a diskriminácii.

Organizované neonacistické skupiny (s odhadovaným počtom 500 aktívnych členov a niekoľko tisíc ďalších sympatizantov) propagovali myšlienky antisemitizmu – tieto skupiny tiež týrali a útočili na iné menšiny, vrátane Rómov. Židovská komunita vyjadrila obavy, že niektoré príspevky v domácich médiách prejavovali náznaky antisemitizmu. Podľa odhadov predstaviteľov židovskej komunity  a údajov zo sčítania ľudu z roku 2001  židovskú komunitu tvorilo približne 3000 osôb.

27. januára boli zatknutí dvaja mladí muži, ktorí boli obvinení z urážania národnostnej skupiny – muži vykrikovali nacistické heslá na bratislavského rabína a jeho syna, keď vychádzali zo synagógy. Tento prípad na konci roka čakal na začatie súdneho procesu.

V júni obvinili a odsúdili muža na rok väzenia a dvojročný trest odňatia slobody podmienečne za znesvätenie pamätníka židovským obetiam holokaustu v Rimavskej Sobote v apríli 2006.

Prípad z mája 2006, keď polícia obvinila sedem neonacistov v Košiciach za neoprávnené držanie zbraní a propagovanie ideológie, ktorá potláča práva druhých, na konci roka čakal na prerokovanie.

Aj súd s mladistvými, ktorí v roku 2005 zničili 19 náhrobných kameňov na židovskom cintoríne v Ružomberku na konci roka čakal na prerokovanie.

Hoci priame popieranie holokaustu nie je bežné, v priebehu roka sa vyskytlo viacero verejných vyjadrení podporujúcich fašistický slovenský štát existujúci počas 2. svetovej vojny, keď boli do nemeckých koncentračných táborov deportované desiatky tisícok slovenských Židov, Rómov a ďalších občanov. Extrémistické pravicové skupiny, ako napríklad Slovenské hnutie obrody, pravidelne glorifikujú fašistický slovenský štát z vojnového obdobia a popierajú jeho úlohu v holokauste. Slovenské hnutie obrody, ale aj ďalšie podobné skupiny prepojili svoje internetové stránky so stránkami Matice slovenskej, organizáciou slovenského kultúrneho dedičstva, ktorá je príjemcom veľkých štátnych dotácií, a zverejnili články z vestníka Matice slovenskej bez jej povolenia – samotná Matica slovenská však nepodnikla žiadne kroky na to, aby tieto aktivity zastavila. Predseda vládneho Ústavu pamäti národa v júni vyhlásil, že uznáva otca Jozefa Tisa, ktorý stál na čele fašistického slovenského štátu a myslí si, že Tiso zohral vo vývoji krajiny kladnú úlohu. V dôsledku búrlivých protestov verejnosti proti podobným vyhláseniam z úst arcibiskupa bratislavsko-trnavskej rímskokatolíckej diecézy v decembri 2006 premiér Fico v januári znovu zdôraznil, že Tiso bol vojnový zločinec.

Ministerstvo vnútra aktívne sledovalo násilné extrémistické skupiny a polícia pokračovala v monitorovaní webových stránok s nenávistným obsahom a pokúsila sa zatknúť alebo pokutovať ich autorov. Vláda pokračovala v realizácii svojho akčného plánu zameraného na boj proti diskriminácii, rasizmu, xenofóbii a antisemitizmu. Počas roka organizovala vzdelávacie programy o otázkach menšín a ľudských práv. V rámci stredoškolských a vysokoškolských učebných plánov sa propagovali myšlienky tolerancie a študenti sa mohli zúčastniť každoročných súťaží v písaní esejí o ľudských právach.

Podrobnejšie informácie nájdete v Medzinárodnej správe o náboženskej slobode za rok 2007.

d. slobody pohybu, vnútorne presídlených osôb, ochrany utečencov, a osôb bez štátnej príslušnosti

Ústava a zákon zabezpečujú slobodu pohybu v rámci krajiny, cestovania do zahraničia, emigrácie a repatriácie. Vláda vo všeobecnosti rešpektuje tieto práva aj v praxi.

Zákon zakazuje nútený exil a vláda takýto postup neuplatnila.

Ochrana utečencov

Zákon ustanovuje udelenie azylu alebo štatútu utečenca v súlade s Dohovorom OSN o štatúte utečencov z roku 1951 a jeho Protokolom z roku 1967, pričom štát mal zavedený systém na poskytovanie určitej ochrany utečencom. Vláda však bežne neposkytovala štatút utečenca alebo azyl. Podľa štatistiky národného Migračného úradu sa otvorilo 2643 nových prípadov, 14 osôb dostalo azyl, 1177 z nich bol zamietnutý štatút utečenca a 1693 prípadov bolo ukončených.

V decembri vláda prijala novelu azylového zákona, ktorý úradníkom poskytol väčšie právomoci pri zamietaní žiadostí na základe technických chýb v podaných žiadostiach.

V praxi štát poskytoval ochranu pred návratom osôb do krajiny, kde im hrozila perzekúcia (tzv. „refoulement“).

Štát tiež poskytol dočasnú ochranu osobám, ktoré v zmysle Dohovoru z roku 1951 a Protokolu z roku 1967 nemôžu byť považované za utečencov. Počas roka išlo o okolo 82 osôb. Zákon ustanovuje dočasnú ochranu, známu ako „tolerovaný pobyt“, ktorý sa udeľuje v prípade, že bola zamietnutá žiadosť o azyl a daná osoba nemôže byť vypovedaná a vrátená do krajiny pôvodu pre administratívne problémy alebo obavy o svoju bezpečnosť.

Štát prijal utečencov z krajín tretieho sveta a poskytol základné vybavenie a služby s cieľom podporiť ich integráciu. Pre utečencov a žiadateľov o azyl s predĺženým časom pobytu boli k dispozícii jazykové kurzy a pracovné povolenia.

Vláda spolupracovala s Vysokým komisárom OSN pre utečencov (UNHCR) a ďalšími humanitárnymi organizáciami pri poskytovaní pomoci utečencom a žiadateľom o azyl. V septembri vláda, UNHCR a miestna mimovládna organizácia Liga za ľudské práva podpísali dohodu o sledovaní aktivít na hraniciach a letiskách s cieľom pomôcť utečencom a žiadateľom o azyl prostredníctvom účinnejšieho systému spracovania nárokov, a poskytovaním poradenských a advokátskych služieb. Cieľom tejto dohody bolo zlepšiť proces monitorovania nezákonného prisťahovalectva a obchodovania.

Na rozdiel od predchádzajúcich rokov sa neobjavili správy o zneužívaní v azylových centrách.

 

Časť 3 Rešpektovanie politických práv: právo občanov na zmenu vlády

Ústava a zákon zabezpečujú občanom právo na pokojnú zmenu vlády, pričom občania v praxi uplatňovali toto právo prostredníctvom pravidelných, slobodných a spravodlivých volieb, ktoré sa konali na základe všeobecného hlasovacieho práva.

Voľby a účasť na politickom živote

V júni roku 2006 občania zvolili šesť politických strán do Národnej rady v slobodných a spravodlivých voľbách. Tri z týchto šiestich strán potom vytvorili vládnu koalíciu. Hoci volební pozorovatelia hlásili prípady kupovania hlasov Rómov vo východnej časti krajiny, zároveň uvádzali, že to nemalo nijaký vplyv na konečné volebné výsledky.

Politické strany fungovali bez obmedzení alebo zasahovania zvonka. Politická strana musí vo voľbách získať aspoň päť percent hlasov, aby sa dostala do Národnej rady. Vo voľbách v júni 2006 mali voliči okrem hlasovania pre konkrétnu politickú stranu možnosť označiť preferenčné hlasy pre jednotlivých kandidátov uvedených na zoznamoch politických strán.

V 150-člennej Národnej rade bolo 28 žien, na Najvyššom súde pracovalo 36 žien z celkového počtu 70 sudcov, a v 16-člennej vláde boli 2 ženy.

Zákon zakazuje zbierať informácie o etnickom pôvode – preto sa nedal určiť počet príslušníkov menšín vo vláde. Žiaden člen vládneho kabinetu nenahlásil príslušnosť k menšine. Strana maďarskej koalície má v Národnej rade 20 kresiel. Niekoľko rómskych jednotlivcov a strán uspelo v získavaní zastúpenia na miestnej úrovni, avšak Rómovia mali stále nedostatočné zastúpenie vo vládnych službách, pričom žiaden Róm nebol v Národnej rade. Neexistovala jednotná strana rómskej menšiny. Viacerí rómski aktivisti uvádzali, že táto skutočnosť obmedzovala účasť Rómov na politickom živote.

Korupcia a transparentnosť vlády

Zákon ustanovuje trestné sadzby za korupciu verejných činiteľov – vláda však nie vždy účinne napĺňala tento zákon a verejní činitelia sa niekedy beztrestne zapájali do korupčných aktivít. Globálne indikátory riadenia publikované Svetovou bankou ukázali, že korupcia predstavovala problém a korupčné prípady boli zaznamenané na zákonodarnej i exekutívnej úrovni. Mimovládne organizácie a Ministerstvo vnútra však uviedli, že počas roka klesol počet hlásených prípadov korupcie.

Špeciálny súd odsúdil za prijímanie úplatkov viacerých pracovníkov v zdravotníctve. Základná zdravotná starostlivosť je silne dotovaná zo štátneho rozpočtu a riadená najmä štátnymi inštitúciami.

Mimovládne organizácie ohlásili viacero prípadov korupcie vysokopostavených ministerských poverencov. Ministerstvo vnútra však nevyšetrilo žiadnu z týchto údajných korupčných aktivít.

Polícia v septembri začala vyšetrovanie mimovládnej organizácie Privilégium, pretože táto nezaplatila dane a odvody vo výške 110 000 USD (2 500 000 SKK) súvisiace so štátnymi zákazkami v ostatných rokoch. Ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny pracovala v Privilégiu pred tým, ako sa stala členkou vládneho kabinetu v roku 2006.

15. novembra odstúpil z funkcie Branislav Bríza, námestník riaditeľa Slovenského pozemkového fondu, po tom, čo sa objavili správy o korupcii vo fonde. Bríza počas roku ako námestník pozemkového fondu umožnil získať pôdu osobám, ktorí – ako predpoklad pre pridelenie tejto pôdy – túto ďalej predali podnikateľom blízkym HZDS, teda jednej zo strán vládnej koalície, a to za menej ako 5 percent jej odhadovanej hodnoty. Predmetné pozemky boli zaradené do zóny určenej na výstavbu lyžiarskych areálov, golfových ihrísk, priemyselných parkov, a na iné vysoko hodnotné účely, pričom predtým nepatrili osobám, ktoré ich teraz získali, pretože tieto žili v iných regiónoch krajiny. 27. novembra premiér Róbert Fico donútil ministra pôdohospodárstva Miroslava Jureňu (tiež HZDS), aby odstúpil.

Najvyšší súd potvrdil rozsudok Špeciálneho súdu z januára 2006 proti starostovi Veľkého Mederu za prijatie úplatku v roku 2005. Tento proces bol prvým prípadom, v ktorom súdny systém vyniesol definitívny rozsudok proti starostovi za obvinenia z prijímania úplatku.

Špeciálny súd uznal bývalého riaditeľa Národnej agentúry pre rozvoj malého a stredného podnikania nevinným z prevodu takmer 69 miliónov USD (1,58 miliárd SKK) na súkromné účty v roku 2005. Prístup obžaloby v tomto prípade bol silne kritizovaný skupinami presadzujúcimi transparentné konanie vlády.

Špeciálny súd odsúdil starostu Rače na päť rokov väzenia a pokutoval ho sumou 22 000 USD (500 000 SKK) za prijatie úplatku v roku 2004. Muž obvinený z uplácania starostu bol odsúdený na štyri a pol roka odňatia slobody. Obidvaja sa odvolali na Najvyšší súd.

Vládni činitelia podliehali zákonu o zverejnení príjmov – parlamentný výbor, ktorý zbieral tieto informácie však nemal právomoci na udelenie zákazu konkrétnych aktivít vyplývajúcich zo zisteného konfliktu záujmov.

Ministerstvo vnútra je zodpovedné za prípravu komplexnej vládnej stratégie na boj proti korupcii so špecifickým zameraním na vyšetrovanie a presadzovanie zákona. Špeciálny súd zriadený na Ministerstve spravodlivosti je zodpovedný za väčšinu trestného konania v tejto oblasti. Vedúcu úlohu v boji s korupciou zohráva aj generálny prokurátor, ktorého vymenúva parlament a ktorý je nezávislý od výkonnej moci a súdnictva. Úrad vlády Slovenskej republiky, ktorý podlieha predsedovi vlády, hrá tiež dôležitú úlohu pri tvorbe protikorupčnej legislatívy a predpisov.

Zákon umožňuje prístup verejnosti k štátnym informáciám – mimovládne organizácie však tvrdili, že je potrebná lepšia informovanosť verejnosti o povinnosti štátu poskytovať informácie. Niekoľko úradov miestnej samosprávy často bez vysvetlenia odmietlo žiadosti o informácie, alebo na takéto žiadosti vôbec nereagovalo.

 

Časť 4 Postoj vlády k medzinárodnému a mimovládnemu prešetrovaniu údajného porušovania ľudských práv

Celá škála domácich i medzinárodných skupín na ochranu ľudských práv pôsobila vo všeobecnosti bez obmedzení zo strany štátu, pričom prešetrovali a zverejňovali svoje zistenia v prípadoch týkajúcich sa ľudských práv. Vládni úradníci vo všeobecnosti spolupracovali a reagovali na ich názory.

 

Časť 5 Diskriminácia, spoločenské zneužívanie, a obchodovanie s ľuďmi

Ústava a zákon zakazujú diskrimináciu na základe rasy, pohlavia, postihnutia, jazyka alebo spoločenského postavenia; štát účinne presadzoval tieto zákazy v praxi. Problémy však predstavovalo násilie voči ženám a deťom, obchodovanie s ľuďmi a diskriminácia menšinových skupín.

Ženy

Zákon zakazuje znásilnenie, vrátane manželského znásilnenia. Hoci štát účinne presadzoval zákony v tejto oblasti, znásilňovanie predstavovalo problém a navyše bolo nedostatočne ohlasované. Počas roka bolo za znásilnenie odsúdených 22 páchateľov. Obete znásilnenia majú prístup do azylových domov a k poradenstvu, ktoré ponúkajú mimovládne organizácie a štátom financované programy.

Domáce násilie voči ženám bolo naďalej problémom. Zákon zakazuje domáce násilie, napriek tomu bol tento jav všadeprítomný a aktivisti tvrdili, že štát nepresadzoval zákon účinne. Počas roka bolo ohlásených 457 prípadov domáceho násilia. Za domáce násilie bolo odsúdených 246 osôb, čo predstavuje výrazný nárast v porovnaní so 128 osobami odsúdenými v roku 2006. Zákon zavádza prísnejšie tresty za násilie páchané na členoch rodiny žijúcich v jednej domácnosti a umožňuje pokračovať v trestnom stíhaní, aj keď manžel alebo manželka stiahne obvinenie. Za domáce násilie bolo možné uložiť tresty odňatia slobody na 2 až 12 rokov. Prípady domáceho násilia často ostávajú neohlásené pre spoločenskú stigmu, ktorou trpia obete. Štatistiky pritom dostatočne neodzrkadľujú rozsah problému. Počas roka polícia umožnila svojim príslušníkom zúčastniť sa na školení o domácom násilí v rámci seminára o udržiavaní poriadku v komunitách. Toto školenie bolo doplnené o vytlačené referenčné materiály, ktoré mali motivovať policajtov k spolupráci s obhajcami práv žien a mimovládnymi organizáciami.

Prostitúcia je legálna. Zákon však zakazuje aktivity súvisiace s prostitúciou, ako je prevádzka verejných domov, vedomé šírenie pohlavných chorôb, alebo obchodovanie so ženami za účelom sexuálneho vykorisťovania. Nebolo jasné, v akej miere sa prostitúcia vyskytovala.

Zákon nezakazuje sexuálne obťažovanie a neboli k dispozícii nijaké štatistiky, pomocou ktorých by sa dalo stanoviť, ako často dochádza k sexuálnemu obťažovaniu a nakoľko je závažné. Vláda v priebehu roka nepodnikla nijaké kroky na boj proti sexuálnemu obťažovaniu.

Ženy a muži sú podľa zákona rovnoprávni. Majú rovnaké práva pokiaľ ide o rodinu, majetok a súdny systém. V praxi však diskriminácia žien ostáva problémom. Úrad pre rovnosť príležitostí pri Ministerstve práce pracoval ako poradný orgán, aby zaistil zákonné práva žien. Odborníci sa domnievali, že rozdiel v mzdách bol dôsledkom veľkého počtu žien pracujúcich v nízko platených povolaniach, napríklad v rezorte školstva alebo sociálnych služieb. Mimovládne organizácie naďalej presadzovali viac príležitostí pre účasť žien na politickom živote.

Deti

Vláda sa zasadzovala za práva a blaho detí; Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a Ministerstvo školstva dohliadali na realizáciu vládnych programov pre deti. Vzdelanie bolo všeobecné a bezplatné na základnej, strednej a postsekundárnej úrovni s povinnou školskou dochádzkou v rozsahu 10 rokov, alebo do dosiahnutia veku 16 rokov. Detský fond Organizácie spojených národov (UNICEF) oznámil, že dochádzka na základných a stredných školách bola približne 85 percent.

Väčšina detí slovenskej a maďarskej národnosti pravidelne navštevovala školu – rómske deti však vykazovali slabšiu dochádzku. Hoci rómske deti tvorili takmer 15 percent celkového počtu detí vo veku do 16 rokov, neúmerne ich zaraďovali do osobitných škôl pre deti s duševným postihnutím napriek tomu, že diagnostické testy často preukázali normálny rozsah intelektuálnych schopností. V niektorých takýchto školách vo východnej časti krajiny tvorili Rómovia takmer 100 percent zapísaných žiakov. V dôsledku toho mali bežné školy v týchto komunitách iba veľmi málo rómskych žiakov, a to najmä na stredných školách. Ukončenie vzdelania na osobitných školách neposkytovalo rómskym deťom potrebné vedomosti, ani spôsobilosť pokračovať v štúdiu na inštitúciách vyššieho vzdelávania, ktoré vysvedčenia z osobitných škôl neakceptujú ako kritérium pre prijatie.

Stále viac mimovládnych organizácií, vrátane Ligy aktivistov pre ľudské práva (Ľudia proti rasizmu), pripravovalo rómske deti z osobitných základných škôl na prestup na bežné školy. Vďaka programu Ľudí proti rasizmu sa do bežných škôl v Trnave v školskom roku 2006-2007 dostalo 24 detí, a 45 detí na jeseň roku 2007 prestúpilo na bežné školy v Zlatých Klasoch.

Zneužívanie detí bolo aj naďalej málo ohlasovaným problémom. Od roku 2005, keď boli v rámci novelizovaného trestného zákona prijaté aj ustanovenia o zneužívaní detí, vláda zintenzívnila školiace programy zamerané na obmedzenie zneužívania detí a spustila mediálnu kampaň s cieľom zvýšiť povedomie o tomto probléme.

Viacero detských nadácií realizovalo programy pre zneužívané deti a deti s postihnutím. UNICEF naďalej prevádzkoval detskú linku pomoci.

Ministerstvo vnútra, UNICEF a zástupcovia podnikateľského sektora v júni ohlásili nový program zameraný na hľadanie detí, ktoré sa stratili alebo ušli z domova (ktorých počet sa na Slovensku odhadoval na 700), ako aj na poskytovanie pomoci a podpory rodinám týchto detí.

Detská prostitúcia je zakázaná. Podľa OSN však v rómskych osadách s najhoršími životnými podmienkami detská prostitúcia predstavuje problém.

Približne 7500 detí sa nachádzalo v ústavnej starostlivosti, pričom väčšinu tvorili Rómovia. Väčšina štátnych detských domovov sú zariadenia dlhodobej starostlivosti a nie zariadenia, ktoré poskytujú iba krátkodobý pobyt. Aktivisti tvrdili, že siroty majú vo veku 18 rokov problém začleniť sa do spoločnosti a sú viac ohrozené rizikom, že sa stanú obeťou nezákonného obchodovania.

Obchodovanie s ľuďmi

Zákon zakazuje obchodovanie s ľuďmi – napriek tomu sa objavili správy, že v rámci nezákonného obchodu so ženami a deťmi sa obete vyvážali von z krajiny, prevážali cez krajinu, a obchod prebiehal aj na území krajiny.

Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) odhadovala, že 150 až 200 obetí nezákonného obchodovania bolo vyvezených z krajiny do zahraničia, najmä na účely sexuálneho vykorisťovania. Objavili sa izolované správy o tom, že deti boli nútené vykonávať prostitúciu. IOM oznámila rozšírené využívanie programov na pomoc obetiam počas roka, zrejme v dôsledku zvýšenej informovanosti o týchto programoch. Väčšina obetí, ktoré sa predávajú cez hranice, pochádzala z bývalých sovietskych republík (konkrétne z Moldavska a Ukrajiny) a z balkánskych krajín. Obchodníci takisto verbovali slovenských občanov. Obete sa spravidla predávali cez Českú republiku alebo Rakúsko do západnej Európy. Obete mali zvyčajne 18 až 25 rokov a pochádzali z rôznych spoločenských prostredí, najmä však z oblastí s vysokou mierou nezamestnanosti. Niektorí odborníci tvrdili, že rómske ženy a osoby, ktoré vyrastali v štátnej ústavnej starostlivosti, boli zraniteľnejšie voči obchodovaniu z dôvodu ich sociálno-ekonomickej situácie a menšej slobody pohybu.

Obchodníci lákali ženy na ponuky zamestnania a často sa spoliehali na osobné vzťahy. Aktivisti pracujúci s obeťami, ktoré boli nútené pracovať pri tranzite krajiny, uvádzali, že väčšina bola nútená vykonávať prostitúciu alebo pracovať ako exotické tanečnice v nočných kluboch. Činnosti tohto druhu sa sústreďovali na hraniciach s Rakúskom a blízko Ukrajiny a pozdĺž trás kamiónov v miestach s veľkým výskytom nočných klubov. Obchodníci spravidla pozorne sledovali obete, zadržali im doklady a použili násilie, aby si zabezpečili ich spoluprácu. Niektorým obetiam sa v prípade pokusu o útek údajne vyhrážali násilím, či dokonca smrťou.

Podľa zákona možno priekupníkov odsúdiť na štyri až desať rokov väzenia. Trest sa môže zvýšiť až na 25 rokov, ak sa vyskytnú priťažujúce okolnosti, napríklad ak pri obchodovaní s ľuďmi dôjde k smrti viacerých osôb.

Počas roka polícia vyšetrovala 13 prípadov obchodovania s ľuďmi, čo viedlo k obvineniu deviatich podozrivých. Súdy odsúdili a udelili trest siedmim priekupníkom, z ktorých žiaden nebol zapojený do obchodovania s deťmi.

Polícia vo februári odhalila skupinu priekupníkov organizovanú slovenskými a slovinskými občanmi, ktorí náborovali mladé ženy na legálnu prácu v Chorvátsku, potom ich však nútili, aby pracovali ako prostitútky v Slovinsku. Štyria členovia tejto organizácie boli zatknutí a na konci roka boli vo väzbe, kde čakali na súd, ktorý sa bude konať v roku 2008.

K štátnym orgánom zodpovedným za boj proti nezákonnému obchodovania patrí národný koordinátor boja proti obchodovaniu s ľuďmi, policajný útvar boja proti obchodovaniu s ľuďmi, Ministerstvo vnútra, Ministerstvo financií, Ministerstvo spravodlivosti, Ministerstvo školstva, Generálna prokuratúra, hraničná polícia, Úrad pre rovnosť príležitostí na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, a štátna splnomocnenkyňa pre rómske komunity.

Vláda pokračovala vo svojom úsilí vyplývajúcom z Národného akčného plánu pre boj s nezákonným obchodovaním s ľuďmi z roku 2006, a to aj napriek tomu, že korupcia medzi príslušníkmi hraničnej polície, polície a pracovníkmi azylových centier údajne brzdila snahu o účinný boj s obchodovaním s ľuďmi. Národný koordinátor vo februári podpísal dohody s tromi mimovládnymi organizáciami – Slovenským krízovým centrom Dotyk, a občianskymi združeniami Prima a Storm – s cieľom realizovať ročný pilotný projekt zameraný na identifikovanie a poskytovanie ochrany a pomoci obetiam nezákonného obchodovania s ľuďmi. Počas roka vláda začala spoluprácu s Úradom Organizácie spojených národov pre drogy a zločinnosť na projekte zameranom na posilnenie legislatívnej, investigatívnej, prokurátorskej a technickej spôsobilosti bojovať proti nezákonnému obchodovaniu a poskytovať ochranu a podporu jeho obetiam. Ministerstvo vnútra realizovalo preventívne programy pre učiteľov, študentov a starostov, so špecifickým zameraním na mestá nachádzajúce sa v blízkosti ukrajinských hraníc. Hoci neexistoval nijaký formálny preverovací alebo odporúčací proces, zákon vyžadoval od polície, aby predpokladaným obetiam poskytovala zoznam programov pomoci. Mimovládne organizácie uvádzali intenzívnejšiu spoluprácu a komunikáciu s policajnými vyšetrovateľmi.

Polícia sa zúčastňovala na medzinárodných vyšetrovaniach v obmedzenom rozsahu. Slovinsko, Rakúsko a Belgicko počas roka podali žiadosti o vydanie páchateľov nezákonného obchodovania s ľuďmi. Jedna osoba bola vydaná do Slovinska na základe európskeho zatýkacieho rozkazu – ostatné prípady sú v štádiu vyšetrovania.

Zdravotne postihnuté osoby

Zákon zakazuje diskrimináciu osôb so zdravotným postihnutím v zamestnaní, školstve, prístupe k zdravotnej starostlivosti, alebo pri poskytovaní ďalších štátnych služieb. Osoby so zdravotným postihnutím mohli voliť a zúčastňovať sa občianskych záležitostí. Odborníci však uviedli, že v praxi naďalej pretrvával problém s prístupom do budov a k vyššiemu vzdelávaniu, a že zákony zamerané na poskytovanie pomoci postihnutým študentom neboli implementované pokiaľ išlo o vybavenie škôl a vzdelávacie materiály. Objavili sa správy, že v niektorých prípadoch osoby s ťažkým telesným postihnutím dostávali menej, ako je minimálna mzda.

Mimovládne organizácie uvádzali nedostatky v psychiatrickej starostlivosti o pacientov s duševnými poruchami a v mechanizmoch používaných na monitorovanie porušení ich ľudských práv. V psychiatrických liečebniach a nemocniciach, ktoré spadajú do pôsobnosti Ministerstva zdravotníctva, sa naďalej používali postele s klietkami. Zákon zakazuje tak fyzické ako aj nefyzické obmedzenia v domovoch sociálnej starostlivosti, ktoré spravuje Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Viaceré mimovládne organizácie uskutočnili verejné vzdelávacie kampane o duševných chorobách a úzko spolupracovali s Ministerstvom zdravotníctva.

Vláda nedávno podnikla kroky na posilnenie legislatívy, ktorá by mala zlepšiť prístup postihnutých osôb k službám. Vláda v priebehu roka prijala legislatívu, ktorá vyžaduje od televíznych staníc, aby poskytovali vysielanie s hovoreným komentárom pre nevidiacich divákov. V súčasnosti tento typ služby poskytuje menej ako 30 percent televíznych staníc. Vláda v roku 2006 tiež prijala legislatívu, ktorá ďalej definuje povinné normy pre prístup k budovám. Podľa mimovládnych organizácií úplnú implementáciu týchto zákonov znemožnil nedostatok financií – napriek tomu uvádzajú, že prístup k budovám v súkromnom vlastníctve sa zlepšil omnoho rýchlejšie ako pri štátnych budovách.

Rada občanov so zdravotným postihnutím (na čele s ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny) pracovala ako poradný orgán vlády pre otázky týkajúce sa osôb so zdravotným postihnutím

Národnostné/rasové/etnické menšiny

Diskriminácia a spoločenské násilie voči Rómom a osobám inej ako európskej národnosti boli bežné, pričom počet násilných útokov na zahraničných študentov a turistov v priebehu roka narástol. Na rozdiel od predchádzajúcich rokov neboli hlásené žiadne prípady násilia voči etnickým Maďarom. Rómovia tvorili druhú najväčšiu národnostnú menšinu, ktorej počet sa na základe sčítania ľudu z roku 2001 udáva na úrovni 90 000, hoci podľa odhadov odborníkov to je 350 000 až 400 000 obyvateľov. Tento rozdiel sa pripisoval skutočnosti, že Rómovia si uvádzali maďarský alebo slovenský pôvod.

Rasovo motivované útoky na príslušníkov menšín – Rómov, ale aj iných – sa počas roka vyskytovali často. Vyšetrovanie útokov a presadzovanie zákonov sa líšilo v závislosti od konkrétnej súdnej príslušnosti. Počas roka prebehol jeden proces v prípade rasovo motivovaného trestného činu vraždy – tento sa skončil odsúdením. Súdne procesy v ôsmich prípadoch rasovo motivovaných útokov, ktoré spôsobili vážnu ujmu na zdraví, skončili siedmimi rozsudkami, 33 prípadov násilia voči rasovej alebo etnickej skupine skončilo na súde a prinieslo 22 odsúdení, a v 17 prípadoch „násilného ohrozovania“ prebehlo súdne pojednávanie, pričom 11 obvinených bolo odsúdených. Obhajcovia ľudských práv sa domnievali, že policajné štatistiky v tejto otázke boli podhodnotené.

Hlavným terčom násilia boli Rómovia a polícia zadržala viacero osôb za útoky na Rómov, ktoré boli motivované rasovou nenávisťou. Objavili sa aj správy o zlom zaobchádzaní s Rómami zo strany polície. Násilie skinheadov a neonacistov voči Rómom a iným menšinám bolo aj naďalej vážnym problémom. Mimovládna organizácia Ľudia proti rasizmu uviedla, že hoci polícia zintenzívnila úsilie o monitorovanie a sledovanie hnutia skinheadov, tento problém pretrváva. Táto organizácia oznámila aj to, že od skinheadov dostávala e-mailové a telefonické vyhrážky.

Viaceré nerómske menšiny, vrátane cudzincov, sa stali obeťami rasovo motivovaných útokov. Len za mesiac marec dostala organizácia Ľudia proti rasizmu správy o útokoch na občanov Nigérie, Mexika a Vietnamu. Reakcia polície sa výrazne líšila od prípadu k prípadu. Niekoľkí skinheadi v Bratislave napadli nigérijského občana ženatého so Slovenkou a s trvalým pobytom na Slovensku. Po tom, čo obeť s políciou navštívila údajné miesto činu, sa Nigérijčan rozhodol podať na policajnej stanici sťažnosť a bol zadržaný a sám obvinený z útoku. Na konci roka bol tento prípad ešte stále v štádiu prerokovávania súdom. Liga aktivistov pre ľudské práva v tomto prípade zastupuje nigérijského občana.

8. apríla traja muži nelegálne vtrhli do rómskeho domu v Trebišove a napadli niekoľkých členov rodiny. Okresný súd ich obvinil z nezákonného vstupu a rasovo motivovanej trestnej činnosti. Dvaja z obvinených priznali vinu a dohodli sa so súdom, na základe čoho dostali ľahšie tresty, tretí muž však svoju vinu poprel. Policajné vyšetrovanie koncom roka ešte pokračovalo.

30. augusta v Detve napadli a vážne zranili rómskeho muža s manželkou. Podozrivých zadržali, ale neobvinili – skupiny obhajcov ľudských práv tvrdia, že polícia tento prípad nevyšetrila dostatočne dôkladne.

V prípade z apríla 2006, v ktorom niekoľko mladistvých napadlo dve rómske ženy v Spišskej Starej Vsi, uznal Okresný súd v Kežmarku vinnými šiestich mladistvých z rasovo motivovaného útoku a výtržníctva. Jeden z obžalovaných dostal dvojročný nepodmienečný trest, pokým ostatní obžalovaní dostali podmienečné tresty.

Údajný útok z augusta 2006 na univerzitnú študentku maďarskej národnosti Hedvigu Malinovú v Nitre počas roka naďalej priťahoval pozornosť médií a spustil verejnú diskusiu o riešení tohto problému zo strany vlády. Dvaja mladí muži údajne fyzicky napadli Malinovú po tom, čo ju počuli hovoriť po maďarsky. Okresný prokurátor po dvoch týždňoch prerušil vyšetrovanie s tým, že Malinová vo výpovedi klamala. Minister vnútra a ďalší vládni činitelia podporili tohto rozhodnutie s tvrdením, že celý prípad bol umelo vykonštruovaný opozičnou Stranou maďarskej koalície s cieľom zvrhnúť vládu. Novinári a obhajcovia ľudských práv kritizovali toto rozhodnutie s obvinením, že ide o kamufláž celého prípadu. Malinová sa viackrát odvolala na Ústavný súd – jej podnety však boli zamietnuté a 14. mája ju nitrianska polícia formálne obvinila z krivej výpovede. V septembri však generálny prokurátor novinárom naznačil, že sa domnieva, že v prvotnom vyšetrovaní tohto prípadu sa pochybilo a koncom roka prípad znovu otvoril s novými tímami vyšetrovateľov a žalobcov.

V prípade zo septembra 2006, keď mladí neonacisti napadli niekoľkých Rómov na železničnej stanici v Humennom, Okresný súd v Humennom v apríli odsúdil troch podozrivých za napadnutie a výtržníctvo a udelil im až ročný podmienečný trest.

Polícia pokračovala aj vo vyšetrovaní ďalšieho prípadu zo septembra 2006, keď sa traja zamaskovaní útočníci vlámali do rodinného domu rómskej rodiny v Seredi a zbili jeho obyvateľov.

Bežná bola aj diskriminácia menšín, najmä rómskej menšiny. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva uviedlo, že počas roka bolo podaných 1440 sťažností na diskrimináciu, z čoho tri boli posunuté súdom ako občianskoprávne prípady. Najčastejšie sa sťažnosti týkali diskriminácie v oblasti zamestnanosti, vrátane diskriminácie pri prijímaní do zamestnania. Jedna mimovládna organizácia kritizovala dĺžku času, ktorý stredisko potrebovalo na vydanie požadovaných právnych posudkov sťažností na diskrimináciu.

Rozšírená diskriminácia voči Rómom existovala aj naďalej v oblasti zamestnanosti, vzdelávania, zdravotníckych služieb, bývania a úverových praktík. Aktivisti často tvrdili, že zamestnávatelia odmietali prijímať Rómov, ktorých miera nezamestnanosti v mnohých osadách presiahla 95 percent. Rómske deti boli neúmerne často zaraďované do škôl pre žiakov s duševným postihnutím, čím sa v zásade eliminovali akékoľvek ich šance na získanie vyššieho vzdelania.

V priebehu roka sa zvýšil počet prípadov, keď si miestne orgány a skupiny vynútili súdne vysťahovanie rómskych obyvateľov alebo zablokovali stavebné povolenia či odkúpenie pozemku. Mnohé rómske osady nemali dostatočnú formálnu infraštruktúru, prístup k čistej vode a riadne kanalizačné systémy. V septembri mesto Nové Zámky predalo budovu obývanú najmä rómskymi podnájomníkmi (z ktorých mnohí neplatili nájomné) súkromníkovi, ktorý ako podmienku predaja uviedol, že budovu dá zbúrať. Nový vlastník vysťahoval a presunul 40 rómskych rodín do bytov bez základných služieb – najmä v okolitých dedinách bez funkčnej dopravy do mesta. Tento prípad upútal pozornosť vicepremiéra, ktorý za jeden z faktorov označil rasizmus a povedal, že tieto prípady mu pripomenuli vysídľovanie za 2. svetovej vojny. Podobné, i keď menej medializované prípady boli počas roka hlásené aj z iných slovenských miest – z Tornale, Košíc a Kežmarku.

Presťahovanie rómskych rodín navrhované starostom Púchova v marci 2006 sa neuskutočnilo.

V predchádzajúcich rokoch vláda uvádzala, že úžerníctvo – protiprávne účtovanie vysokých úrokových sadzieb na malé pôžičky – bolo jednou z hlavných príčin prehlbovania chudoby Rómov v osadách. Hoci štatistiky počas roka výrazne klesali, predpokladá sa, že úžerníctvo aj naďalej existovalo. Hlásených bolo iba 20 prípadov – osem údajných páchateľov bolo stíhaných.

Zákon zakazuje hanobenie národností vo verejnej diskusii – tento zákon však bol v priebehu roka presadzovaný iba vtedy, keď boli spáchané aj iné delikty, napríklad napadnutie alebo zničenie majetku. Verejní činitelia na všetkých úrovniach sa hanlivo vyjadrovali o menšinách a mali hanlivé poznámky na adresu Rómov. Poburujúce prejavy z úst vládnych činiteľov okrem toho zvýšili napätie medzi občanmi maďarskej a slovenskej národnosti, najmä od roku 2006.

Extrémistické pravicové nacionalistické a neonacistické skupiny, ako je Slovenská pospolitosť, či Národný odpor aj naďalej organizovali podujatia zamerané na zastrašovanie menšinových skupín. Oblečení v uniformách pripomínajúcich Hlinkove gardy (fašistické vojnové občianske gardy v krajine, ktoré boli okrem iného zodpovedné za organizovanie deportácií do koncentračných táborov) členovia skupiny uskutočnili sprievody a zhromaždenia za účelom oslavy pamiatky vojnového fašistického štátu a šírenia myšlienok netolerancie voči etnickým a náboženským menšinám.

Počas roka sa objavili správy o rastúcom predaji neonacistických materiálov a materiálov propagujúcich nadradenosť bielej rasy. V máji novinári v Banskej Bystrici zistili, že predajcovia neonacistických produktov ponúkali zľavy polícii výmenou za ochranu pred trestným stíhaním. V septembri polícia zatkla majiteľov predajne s odevmi v Bratislave za predaj pronacistického ošatenia a vzdelávacích materiálov.

Na konci roka na súdne pojednávanie čakali prípady z roku 2006, keď rasovo motivované vyhlásenia a podnecovanie k násiliu zo strany vodcov organizácií propagujúcich nadradenosť bielej rasy (Svetová cirkev Stvoriteľa a Národná aliancia), ako aj prípad z augusta 2006, ktorý sa odohral v Banskej Bystrici, kde traja muži na futbalovom zápase držali transparenty s textom „Smrť Maďarom“.

Štát pokračoval v úsilí riešiť násilie a diskrimináciu Rómov a iných menšín napriek obave niektorých kritikov, že sudcovia nie sú dostatočne zaškolení v príslušnej legislatíve. Vláda naďalej implementovala svoj akčný plán boja proti xenofóbii a intolerancii, v rámci ktorého fungovala špeciálna policajná jednotka zameraná na monitorovanie extrémistických aktivít. Komisia, ktorú tvorili zástupcovia mimovládnych organizácií, polície a vlády pôsobila ako poradenský orgán polície v otázkach menšín.

Na znak väčšieho politického uznania diskriminácie a násilia voči Rómom všetkých šesť politických strán, ktoré boli v júni 2006 zvolené do Národnej rady, zaradilo do svojich straníckych programov plány na riešenie problémov Rómov. V júli bola vymenovaná nová vládna splnomocnenkyňa pre rómske komunity Anina Botošová. Vládna splnomocnenkyňa zachovala päť krajských kancelárií na dohľad nad realizáciou vládnej politiky o rómskych otázkach, podporu rozvoja infraštruktúry a spoluprácu s obcami a dedinami pri zlepšovaní interakcie medzi rómskym a nerómskym obyvateľstvom. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny pridelilo osobitne vyškolených sociálnych pracovníkov rómskym osadám na zabezpečenie pomoci pri vyplňovaní dokumentov vládnej administratívy a na zvýšenie povedomia o dôležitosti vzdelania a preventívnej zdravotnej starostlivosti. Ministerstvo zdravotníctva pokračovalo v školení po rómsky hovoriacich zdravotných asistentov s cieľom zlepšiť prístup Rómov k zdravotníckym službám.

Interpretácia antidiskriminačných zákonov sa líšila v závislosti od súdnej príslušnosti. V máji košický Okresný súd rozhodol, že majiteľ baru konal diskriminačne voči dvom rómskym hosťom na základe ich etnického pôvodu. Navrhovateľom bolo priznaných 700 USD (16 000 SKK) a bolo to po prvý raz vôbec, čo občiansky súd priznal odškodné v zmysle antidiskriminačného zákona z roku 2004. Okresný súd v Spišskej Novej Vsi v septembri rozhodol, že miestny klub sa správal diskriminačne voči rómskej rodine, keď ich neobslúžili. Nebola to však diskriminácia na základe rasy alebo etnického pôvodu. V podobnom prípade z augusta 2006 Okresný súd v Michalovciach rozhodol, že traja Rómovia, ktorí neboli obslúžení v kaviarni, boli obeťou diskriminácie. Súd však nepriznal odškodné, pretože rozhodol, že diskriminácia nebola založená na etnickom pôvode. Národné stredisko pre ľudské práva, ktoré bolo mediátorom viacerých diskriminačných prípadov (a ktoré poskytovalo oficiálne právne názory v desiatkach ďalších prípadov), uviedlo, že sudcovia nemali k dispozícii dostatočné zaškolenie na to, aby antidiskriminačný zákon mohol byť konzistentne implementovaný.

Iné spoločenské zneužívanie a diskriminácia

Neobjavili sa správy o násilí z dôvodu sexuálnej orientácie, prípadne diskriminácie voči osobám nakazeným HIV/AIDS. Predsudky a diskriminácia vyplývajúce zo sexuálnej orientácie však pretrvávali.

 

Časť 6 Práva pracovníkov

a. Právo na združovanie

Zákon ustanovuje právo zriaďovať odborové organizácie a vstupovať do nich – s výnimkou ozbrojených síl – a pracovníci toto právo v praxi aj využívali. Odborové organizácie odhadovali, že 17 percent pracujúcich bolo organizovaných v odboroch. Podnikové združenia sa zasa domnievali, že skutočné číslo bolo nižšie ako 10 percent.

b. Právo na organizovanie a kolektívne vyjednávanie

Zákon zabezpečuje odborom, aby viedli svoju činnosť bez zásahov, pričom v praxi vláda vo všeobecnosti chránila toto právo. Zákon ustanovuje právo organizovať sa a kolektívne vyjednávať, a pracujúci uplatňovali tieto práva v praxi Zákon odborom zaručuje právo na vopred ohlásený štrajk v prípadoch, keď sa nedosiahne dohoda pri kolektívnom vyjednávaní, alebo na podporu požiadaviek iných štrajkujúcich zamestnancov (solidárny štrajk). Odborové organizácie vo všeobecnosti uplatňovali tieto práva v praxi bez obmedzenia. Zákon zakazuje prepúšťanie pracujúcich, ktorí sa legálne zúčastňujú štrajkov. Štrajkujúcim sa však nezabezpečuje ochrana, ak sa štrajk považuje za nezákonný alebo neoficiálny. Štátni úradníci pracujúci v základných službách a členovia armády nemajú povolené štrajkovať.

c. Zákaz nútenej práce alebo práce na odpracovanie dlhu

Zákon zakazuje nútenú prácu alebo prácu na odpracovanie dlhu, a to aj prácu detí. Objavili sa však správy, že s ženami a deťmi sa obchodovalo za účelom sexuálneho vykorisťovania.

d. Zákaz detskej práce a minimálny vek pre prijatie do zamestnania

Zákon ustanovuje ochranu detí pred vykorisťovaním na pracovisku – objavili sa však správy, že dochádzalo k zneužívaniu detí a že rómske deti v niektorých osadách boli vykorisťované na účely komerčného sexu.

Minimálny vek pre prijatie do zamestnania je 15 rokov, hoci deti mladšie ako 15 rokov smú vykonávať ľahkú prácu spojenú s účinkovaním v kultúrnych alebo umeleckých vystúpeniach, na športových podujatiach alebo v reklamných činnostiach, ak to neovplyvňuje ich zdravie, bezpečnosť alebo školskú dochádzku. Národný inšpektorát práce a Úrad verejného zdravotníctva musia schváliť prácu detí mladších ako 15 rokov, stanoviť maximálny počet odpracovaných hodín a pracovné podmienky. Deti mladšie ako 16 rokov nesmú pracovať viac ako 30 hodín týždenne, a deti vo veku 16-17 rokov môžu pracovať maximálne 37,5 hodín týždenne. Deti mladšie ako 18 rokov nesmú pracovať v podzemí, nesmú robiť nadčasy, alebo vykonávať prácu, ktorá nie je primeraná ich veku alebo zdravotnému stavu.

Okresné inšpektoráty práce dostali a preskúmali sťažnosti týkajúce sa detskej práce. Ak inšpektorát zistil, že došlo k porušeniu zákona alebo predpisu, ktorý upravuje detskú prácu, postúpil prípad Národnému inšpektorátu práce na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny.

Detská práca, predovšetkým vo forme žobrania, bola v niektorých komunitách problémom. Takisto sa vyskytli izolované prípady detí, ktoré boli donútené vykonávať prostitúciu.

e. Prijateľné pracovné podmienky

1. októbra sa minimálna mzda zvýšila na 356 USD (8100 SKK) mesačne. Minimálna mzda zabezpečovala slušnú životnú úroveň pracujúceho a jeho rodiny vo vidieckych oblastiach krajiny, ale nie v mestách. Zákon nariaďuje maximálny pracovný týždeň v rozsahu 48 hodín (vrátane nadčasov) s 30-minútovými prestávkami po odpracovaní 6 hodín (po štyroch hodinách v prípade zamestnancov pod 18 rokov) a obdobiami oddychu v trvaní aspoň 12 hodín medzi pracovnými zmenami. Odborové zväzy, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a miestne úrady práce monitorovali dodržiavanie týchto zákonov a štátne orgány ich účinne presadzovali.

Zákon stanovuje zdravotné a bezpečnostné normy, ktoré Úrad bezpečnosti práce vo všeobecnosti presadzoval. Pracujúci majú právo odmietnuť prácu v situáciách, ktoré ohrozujú ich zdravie a bezpečnosť, a v takýchto situáciách môžu podávať sťažnosti proti svojim zamestnávateľom. Nebolo jasné, či tak v praxi aj robili. Zamestnanci pracujúci istý čas v podmienkach, ktoré ohrozujú ich zdravie a bezpečnosť, majú okrem riadnej dovolenky nárok aj na platenú dovolenku na "zotavenie".