Reports on Slovakia

2007 

2007 International Religious Freedom Report - Slovenská republika

Ústava Slovenskej republiky zaručuje slobodu vierovyznania a vláda vo všeobecnosti uplatňovanie tohto práva v reálnom živote rešpektovala.

Novela Zákona o registrácii cirkví, ktorá začala platiť v máji 2007, sprísnila podmienky registrácie náboženských skupín. Aj keď náboženstvo nie je potrebné registrovať a jeho vyznavači môžu svoju vieru praktizovať slobodne, oficiálne uznanie cirkvi, resp. náboženskej skupiny, prináša veriacim určité výhody, okrem iného aj finančnú a administratívnu pomoc štátu. Neregistrované náboženské skupiny na takúto podporu nárok nemajú. Tieto praktické administratívne záležitosti sú ešte ďalej komplikované zákonnými obmedzeniami vzťahujúcimi sa na alternatívne formy organizácie, napríklad na vytváranie mimovládnych organizácií alebo občianskych združení, pre ktoré platí zákaz propagácie akéhokoľvek náboženstva či vykonávania bohoslužieb.

Vyskytli sa aj určité obmedzené správy o spoločenskej diskriminácii na základe náboženského vyznania. Pravidelne sa opakujúce prejavy antisemitizmu pretrvávajú aj naďalej a medzi istými skupinami obyvateľstva sa objavili i narastajúce protiislamské nálady.

Vláda Spojených štátov v rámci všeobecných zásad svojej zahraničnej politiky a presadzovania a ochrany ľudských práv vo svete priebežne prejednáva otázky slobody vierovyznania aj s vládou Slovenskej republiky.

Časť I.  Demografické údaje o vierovyznaní obyvateľstva 

Rozloha Slovenskej republiky je 18 900 štvorcových míľ (49 035 km2) a počet obyvateľov asi 5,4 milióna. Podľa výsledkov sčítania ľudu v roku 2001 sa počet osôb, ktoré deklarujú príklon k niektorému náboženstvu, zvýšil zo 72,8 % v roku 1991 na 84,1 % v roku 2001. Tento nárast možno čiastočne pripísať väčšej ochote ľudí verejne sa hlásiť sa k svojmu  vierovyznaniu – v porovnaní so stavom v roku 1991, krátko po páde režimu komunistickej strany. Podľa výsledkov sčítania ľudu žije v krajine 3 708 120 rímskych katolíkov (68,9 % obyvateľstva), 372 858 evanjelikov augsburského vyznania, t.j. luteránov (6,9 % obyvateľov), 219 831 gréckych katolíkov (4,1 %), 109 735 členov Reformovanej kresťanskej cirkvi (2 %), 50 363 ortodoxných (pravoslávnych) kresťanov (0,9 %) a 20 630 členov Náboženskej spoločnosti Jehovovi svedkovia. Okrem toho tu žije 3 562 baptistov, 3 217 členov Cirkvi bratskej, 3 429 adventistov siedmeho dňa, 3 905 členov Novoapoštolskej cirkvi, 7 347 členov Evanjelickej cirkvi metodistickej, 3 000 židov, 1 733 členov Starokatolíckej kresťanskej cirkvi, 6 519 členov Kresťanských zborov na Slovensku a 1 696 členov Cirkvi československej husitskej. Existuje tu tiež Cirkev Ježiša Krista svätých posledných dní (mormóni) a baha'isti; tieto spoločenstvá sa zaregistrovali v októbri 2006 (mormóni), respektíve v apríli 2007 (baha'i), a každé z nich má niekoľko stovák stúpencov. Odhady počtu moslimov žijúcich na Slovensku, a to vrátane imigrantov a zahraničných študentov, sa pohybujú od 1 200 do 5 000. Podľa výsledkov sčítania ľudu v roku 2001 sa asi 13 percent obyvateľov nehlási k nijakému vierovyznaniu a 3,5 percent ľudí nie je rozhodnutých.

Boli tu tri kategórie neregistrovaných konfesií, ktorých stúpenci patria do asi 30 rôznych skupín: netradičné náboženské skupiny (resp. skupiny netradičných náboženstiev) ako napr. Ananda Marga, Hare Krišna, spoločnosť Joga v dennom živote, Ošo (resp. Osho), Sahadža joga, Šambaola  Slovensko, Sri Chinmoy, Zazen International Slovakia, Zenové centrum - Mjo Sahn Sah, rozenkruciáni a raeliáni; náboženské skupiny, ktoré vláda označuje ako „synkretické náboženské spoločnosti“ – napríklad Cirkev zjednotenia, Scientologická cirkev, Hnutie svätého grálu; a napokon kresťanské náboženské spoločenstvá ako napríklad Cirkev Kristova, Cirkev Manna, Medzinárodné združenie obchodníkov úplného evanjelia, Kresťanské spoločenstvá, Cirkev nazarénov, Nové zjavenie, Slovo života International, Spoločnosť priateľov Ježiša Krista, Meč ducha, Učeníci Ježiša Krista, Všestranný život, Misia slobodných ľudí, Presbyteriánska cirkev a Bratia v Kristu (Kristadelfiáni). Okrem uvedených existuje na Slovensku ešte veľmi malý počet utečencov a migrantov, ktorí praktizujú vierovyznania iné než náboženstvá väčšiny domáceho obyvateľstva.

V krajine vyvíjajú činnosť aj misionári.

Medzi náboženskými odlišnosťami a etnickými alebo politickými rozdielmi existuje určitá korelácia. Kresťansko-demokratická strana (KDH), ktorá je úzko spätá s katolíckym vierovyznaním, je jedinou politickou stranou, ktorá má vo svojom politickom programe explicitnú náboženskú agendu. Slovenská demokratická kresťanská únia je kresťanskou demokratickou stranou podobnou kresťansko-demokratickým stranám v mnohých krajinách západnej Európy.

Stúpenci pravoslávnej (ortodoxnej ) kresťanskej cirkvi žijú prevažne na východe krajiny. Medzi príslušníkmi rusínskej národnostnej menšiny prevažujú gréckokatolíci, menšia časť veriacich Rusínov je ortodoxná. Reformáti (členovia Reformovanej kresťanskej cirkvi) žijú najmä v južných oblastiach Slovenska, v blízkosti hraníc s Maďarskou republikou, kde žije aj pomerne silná maďarská národnostná menšina. Ostatné náboženské skupiny sú viac či menej rovnomerne zastúpené na území celej republiky.

Údaje z najnovších prieskumov verejnej mienky (2002) ukázali, že po páde komunistického režimu počet aktívnych veriacich nepretržite narastal a v roku 2002 sa formálnych bohoslužieb aktívne zúčastňovalo už približne 54 % katolíkov a 22 % luteránov.

Časť II.    Stav slobody vierovyznania

Právny a politický rámec

Ústava Slovenskej republiky zaručuje slobodu vierovyznania a vláda vo všeobecnosti uplatňovanie tohto práva v reálnom živote rešpektovala. Vláda a úrady štátnej moci na všetkých úrovniach sa usilovali toto právo v plnej miere ochraňovať a netolerovali jeho zneužívanie ani zo strany štátnych resp. Verejných činiteľov, ani zo strany súkromných osôb.

Ústava SR zakotvuje právo praktizovať vierovyznanie podľa vlastnej slobodnej voľby, právo na zmenu náboženskej príslušnosti alebo viery i právo zriecť sa akéhokoľvek náboženstva. Vo všeobecnosti štátna administratíva tieto práva rešpektovala a uplatňovala v praxi.

Príslušné právne úpravy zaručujú slobodu vierovyznania a definujú postavenie náboženských skupín, medzi nimi aj takých náboženských skupín, ktoré nie sú u štátnych orgánov zaregistrované. Existenciu netradičných náboženských skupín zákon nezakazuje. V zmysle zákona môže štát s náboženskými obcami uzatvárať zmluvy. Tieto právne normy sa na Slovensku uplatňovali a presadzovali bez toho, aby dochádzalo k diskriminácii.

Štátne orgány na všetkých úrovniach, vrátane súdov, uplatňovali  toto ústavné právo a príslušné právne úpravy tak, aby ochraňovali náboženske slobody.

Nejestvuje nijaké oficiálne štátne náboženstvo; v dôsledku vysokého počtu stúpencov sa však za dominantné vierovyznanie na Slovensku všeobecne považuje (rímsky) katolicizmus. V roku 2001 podpísala vláda SR rámcovú medzinárodnú zmluvu s Vatikánom, ktorá definuje právny rámec vzťahov medzi rímsko-katolíckou cirkvou pôsobiacou v krajine, štátom a Vatikánom. Dve zo štyroch nadvazujúcich zmlúv (z toho jedna  sa týka vojenskej služby kňazov a rehoľníkov formou duchovnej služby v ozbrojených silách, druhá náboženského vzdelávania) boli neskôr schválené a premietnuté do legislatívy. V roku 2002 podpísala vláda zmluvu s 11 ďalšími registrovanými náboženskými skupinami, čím sa pokúsila vytvoriť istú protiváhu vatikánskej zmluve a zabezpečiť rovnocenné postavenie aj pre ostatné registrované cirkvi.  Zmluva s inými náboženskými skupinami je podriadená národnému právu a jej zmeny alebo dodatky podliehajú bežnému legislatívnemu postupu; naproti tomu rámcovú zmluvu s Vatikánom možno, ako medzinárodnú zmluvu, meniť a dopĺňať jedine prostredníctvom medzinárodných právnych mechanizmov.

Nadväzujúca zmluva o náboženskej výchove a vzdelávaní, ktorej identické verzie podpísala vláda s ostatnými jedenástimi registrovanými náboženskými skupinami, ustanovuje, že všetky verejné základné školy musia od svojich žiakov vyžadovať, aby sa zúčastňovali buď hodín náboženskej výchovy alebo vyučovania etickej výchovy – podľa toho, čomu dávajú (žiaci alebo ich rodičia) prednosť. Napriek istým počiatočným obavám malé cirkvi aj naďalej opakujú, že sú s týmto riešením v zásade spokojné.

Registrácia cirkví a náboženských obcí síce nie je povinná, avšak zákonné právo stavať miesta bohoslužieb, slúžiť verejné bohoslužby a vykonávať ďalšie aktivity prislúcha iba registrovaným cirkvám, resp. náboženským spoločenstvám. Registrované cirkvi a náboženské obce dostávajú štátne príspevky, okrem iného aj subvencie na platy duchovných a na administratívne náklady; okrem toho majú právo navštevovať väznice a nemocnice a získavať tu nových stúpencov a poskytovať duchovnú službu svojim vlastným členom; a majú tiež prístup k verejnému televíznemu vysielaniu. Toto všetko sú privilégiá, ktoré neregistrované náboženské spoločenstvá nemajú. Najvyšší podiel zo štátnych dotácií dostáva Rímsko-katolícka cirkev, ktorá je najväčším (najpočetnejším) náboženským spoločenstvom v krajine. Štát finančne prispieva aj na cirkevné školy a učiteľov, ktorí vyučujú náboženstvo v štátnych školách. Príležitostne štát dotuje aj niektoré jednorazové projekty a významnejšie cirkevné aktivity. Registrované cirkvi a náboženské obce majú aj isté daňové úľavy a čiastočne sú oslobodené aj od dovozných ciel. Cirkev alebo náboženské spoločenstvo sa môže rozhodnúť, že nebude poberať štátne dotácie.

Dňa 12. júna 2007 vládny kabinet rozhodol o sedempercentnom zvýšení platov duchovenstva registrovaných cirkví a náboženských obcí. Toto zvýšenie platov sa dotklo tých duchovných, ktorí vykonávajú náboženské obrady a bohoslužby a slúžia cirkvám a náboženským obciam. Niektoré spoločenstvá (napríklad svedkovia Jehovovi, mormóni, baha'isti) odmietli prijať túto finančnú podporu a dávajú prednosť zachovávaniu úplnej vlastnej nezávislosti. Navyše, pre novoregistrované spoločenstvá bolo jednoduchšie získať registráciu, pokiaľ oznámili, že štátnu subvenciu požadovať nebudú. Počas obdobia, ktoré mapuje táto správa, sa zaregistrovali dve náboženské spoločnosti – v októbri 2006 to boli mormóni a v apríli 2007 spoločnosť Baha'i. Celkový počet registrovaných cirkví a náboženských obcí na Slovensku tak stúpol na osemnásť. Ešte pred začiatkom platnosti nového zákona o registrácii cirkví  podalo žiadosť o registráciu aj Kresťanské spoločenstvo, avšak 22. júna 2007 minister kultúry túto žiadosť zamietol. Vedúci predstavitelia Kresťanského spoločenstva mali pôvodne v pláne odvolať sa voči takémuto rozhodnutiu, pričom poukazovali na skutočnosť, že všetky zákonom predpísané podmienky riadne splnili, avšak ministerstvo svoje rozhodnutie obhajovalo a odvolávalo sa na negatívne stanoviská niektorých inštitúcií, ktoré organizáciu preverovali. Po máji 2007, kedy vstúpili do platnosti nové, prísnejšie podmienky registrácie, si už žiadosť o registráciu nepodala nijaká nová náboženská organizácia.

Podľa novely registračného zákona je na registráciu nového vierovyznania potrebná členská základňa  najmenej 20 000 členov príslušnej cirkvi či náboženského spoločenstva trvale žijúcich na území Slovenskej republiky. Týchto 20 000 členov musí okrem toho predložiť „čestné prehlásenie“ osvedčujúce ich členstvo, znalosť základných článkov príslušnej viery, rodné číslo, adresu trvalého bydliska a podporné stanovisko k registrácii spoločenstva (cirkvi). Zákon v predošlom znení umožňoval registráciu náboženskej organizácie na základe petície 20 000 ľudí s trvalým pobytom v SR, ktorí registráciu daného náboženského spoločenstva podporovali či už ako jeho priami členovia alebo sympatizanti alebo jednoducho chceli podporiť slobodu vierovyznania v krajine. Zákon nevyžadoval, aby signatári petície boli členmi danej cirkvi či náboženskej organizácie.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý ešte v roku 2004 podal na Ústavnom súde SR žalobu, pretože predchádzajúci zákon o registrácii cirkví považoval na protiústavný, podal v roku 2007 k tejto žalobe dodatok a ďalej argumentuje, že i nové znenie zákona o registrácii cirkví je rovnako protiústavné. Generálny prokurátor SR Dobroslav Trnka 20. júna 2007 oznámil svoj úmysel podať na Ústavnom súde sťažnosť voči novému zákonu o registrácii cirkví, ktorý je podľa jeho presvedčenia diskriminačný a porušuje slobodu združovania. Ústava SR totiž štátu povoľuje obmedzovať slobodu združovania jedine vo výnimočných prípadoch, napríklad v čase ohrozenia krajiny a podobne. Generálny prokurátor poukázal na fakt, že nejestvuje nijaký vážny a presvedčivý dôvod na to, aby štát do slobody združovania zasahoval takýmto spôsobom a že neexistuje ani teoretický či reálny dôvod na predpoklad, že malé náboženské obce by mohli akokoľvek ohrozovať základné demokratické slobody.

V marci 2007 sa poslanec NR SR za Slovenskú národnú stranu (SNS), jednej z troch strán súčasnej vládnej koalície, vyjadril v tom zmysle, že účelom prísnejších pravidiel registrácie cirkví a náboženských skupín je "...zabrániť tomu, aby sa naše deti chodili modliť do mešity a vyhlasovali o sebe, že 'my sme Al-Káidá' ... “. Skutočným a hlavným dôvodom pre prijatie novely zákona o registrácii cirkví bola, podľa názoru pozorovateľov, snaha zabrániť nekontrolovanej registrácii nových náboženských skupín, ktoré sú často považované za škodlivé sekty šíriace nebezpečné idey – a ako registrované náboženské spoločenstvá by si mohli uplatňovať nárok na subvencie zo štátneho rozpočtu.

Štrnásť cirkví a náboženských obcí, ktoré v krajine legálne existovali ešte pred prijatím zákona o registrácii cirkví a náboženských spoločností v roku 1991, bolo od kritéria povinnej členskej základne (20 000 členov) oslobodených. Nazarénska obec i moslimská obec síce v krajine existovali už i pred rokom 1991, no keďže neboli nikdy riadne registrované, zákon z roku 1991 im štatút registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti nepriznal. Koncom obdobia, o ktorom táto správa referuje, boli takýmito nezaregistrovanými skupinami napríklad Moonisti (Moonova sekta), Hnutie svätého grálu, Slovo života a niekoľko ďalších. Štyrmi náboženskými organizáciami, ktoré boli na Slovensku od roku 1991 zaregistrované ako nové, sú svedkovia Jehovovi, Novoapoštolská cirkev, mormóni a spoločenstvo Baha'i.

V dokumentoch dôvodovej správy k novele sa hovorí o tom, že náboženské menšiny, ktoré nespĺňajú príslušné požiadavky, sa môžu zaregistrovať podľa zákona upravujúceho registráciu občianskych združení. Podľa mimovládnej organizácie Ľudské práva bez hraníc to však nie je celkom v poriadku, pretože zákon upravujúci registráciu občianskych združení výslovne vylučuje náboženské organizácie a cirkvi. Okrem toho, samostatný informačný dokument, ktorý Ministerstvo vnútra SR vydáva pre potenciálnych uchádzačov o registráciu, potvrdzuje, že ministerstvo žiadosti náboženských skupín zamieta. 

Keďže zákon o registrácii cirkví a náboženských spoločností neupravuje registráciu neteistických skupín, Cirkevný odbor Ministerstva kultúry SR navrhol ateistickej skupine, ktorá sa zaujímala o registráciu, aby sa uchádzala o financovanie v Sekcii menšinových kultúr.

Na zahraničných misionárov alebo náboženské organizácie sa nevzťahuje nijaká osobitná povinnosť registrácie alebo potreba získať licenciu na vykonávanie činnosti. Zákon taktiež umožňuje, a to bez obmedzenia, všetkým cirkvám a náboženským spoločnostiam vysielať svojich zástupcov mimo územia krajiny alebo prijímať zahraničných misionárov. Misionári nepotrebujú osobitné povolenie na pobyt v SR a ich činnosť nie je nijako regulovaná.

Väčšina náboženských skupín mala voči štátu už len málo nevybavených nárokov na vrátenie majetku, zabaveného počas nacistického a komunistického režimu.  Najvýznamnejšou výnimkou v tomto ohľade je Reformovaná kresťanská cirkev, ktorá má nevybavené reštitučné nároky na asi 70 cirkevných nehnuteľností znárodnených počas vlády komunistickej strany.  

Viacero cirkevných sviatkov sa oslavuje ako štátom uznaný sviatok (a deň pracovného voľna), napr. Traja králi, Sedembolestná Panna Mária, Sviatok všetkých svätých, Deň svätého Štefana, Vianoce a Veľká noc. Zmluva s Vatikánom zakazuje zrušenie alebo zmenu existujúcich náboženských sviatkov, ktoré majú štatút štátom uznaného sviatku.

Na vzťahy medzi cirkvami a náboženskými spoločnosťami a štátom dohliada Cirkevný odbor Ministerstva kultúry SR, ktorý zároveň riadi aj rozdeľovanie štátnych dotácií pre cirkvi a náboženské spoločnosti. Ministerstvo však nemôže zasahovať do vnútorných záležitostí cirkví a náboženských spoločností a neriadi ich činnosť. Toto ministerstvo spravuje aj štátny kultúrny fond nazvaný „Obnovme svoj dom“, z ktorého sa rozdeľujú finančné prostriedky na údržbu kultúrnych a náboženských pamätihodností.

Podporou spoločenských podujatí organizovaných rozličnými cirkvami a náboženskými spoločnosťami štát aj naďalej presadzoval a podporoval vzájomný dialóg a porozumenie medzi rôznymi konfesiami. Štátom podporovaná Ekumenická rada cirkví presadzuje komunikáciu medzi jednotlivými náboženskými skupinami . Väčšina kresťanských cirkví má v tejto rade postavenie člena alebo pozorovateľa. K účasti na jej činnosti bol prizvaný aj Ústredný zväz židovských náboženských obcí na Slovensku (ÚZŽNO).

Dokumentačné centrum holokaustu (DCH) pokračovalo v organizovaní seminárov, spoluorganizovalo a spolufinancovalo programy a šírilo výchovno-vzdelávacie materiály o holokauste adresované predovšetkým učiteľom.  DCH taktiež organizovalo náučné pobyty učiteľov na miesta holokaustu.  V septembri 2006 usporiadalo DCH so židovskou náboženskou obcou seminár nazvaný „Aktivity ilegálnej židovskej Pracovnej skupiny počas vojnového slovenského štátu na Slovensku".  

Podobne ako aj v predošlých rokoch, Ministerstvo školstva SR aj v tomto sledovanom období poriadalo semináre a programy pre učiteľov na tému dejín židovstva a judaizmu v krajine.

Okrem toho v sledovanom období zorganizoval Ústav pre vzťahy štátu a cirkví niekoľko konferencií o témach ako napríklad alternatívne liečebné postupy spojené s vierovyznaním, náboženstvo v Japonsku a dejiny financovania cirkvi na Slovensku.

V roku 2007 pokračoval vo svojej práci na zverejňovaní dokumentov týkajúcich sa zločinov spáchaných štátom počas II. svetovej vojny a za éry komunistov Ústav pamäti národa.  V januári [2007] zverejnil ústav štatistické údaje o počtoch židov žijúcich vo všetkých obciach Slovenska, ktorý bol zostavený v roku 1942 (Súpis Židov z roku 1942) v rámci príprav na deportácie slovenských židov do nacistických koncentračných táborov. Počas sledovaného obdobia pokračovala aj spolupráca amerického Múzea holokaustu (U.S. Holocaust Memorial Museum) s Ústavom pamäti národa  na viacerých spoločných programoch; múzeum napríklad poskytovalo ústavu technické poradenstvo ako aj informácie zo svojich fondov. Počnúc rokom 2005 začal tento ústav prostredníctvom internetu zverejňovať zoznamy zlikvidovaných [židovských] firiem [Likvidácie podnikov Židov (1941-42)] a mená Slovákov, ktorí počas II. svetovej vojny organizovali likvidáciu židovských majetkov.  Do konca roka 2007 má Ústav v pláne zverejniť aj zoznam „arizátorov“.

Obmedzenia náboženskej slobody

Vládna politika a prax prispievala k všeobecne slobodnému vyznávaniu náboženstva. Hoci vládna podpora sa nediskriminačným spôsobom poskytuje registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam, ktoré o ňu požiadajú, počet minimálne 20 000 členov ako predpoklad na registráciu znevýhodňuje niektoré menej početné náboženstvá. Pokiaľ náboženská skupina nezíska registráciu, znamená to, že nemôže byť právnickou osobou a preto si nemôže napríklad ani kúpiť pozemok či postaviť svätostánok, ba ani otvoriť si bankový účet, na ktorý by mohla prijímať dary. V praxi, neregistrované náboženské spoločenstvá vo všeobecnosti mohli  svoju činnosť vykonávať aj napriek týmto prekážkam. Členovia neregistrovaných náboženských skupín mohli mať určité problémy nadviazať kontakt so svojimi duchovnými, prípadne získať iné prostriedky. Napríklad, duchovní patriaci k niektorej z neregistrovaných náboženských skupín nemôžu za účelom duchovnej služby vykonávať oficiálne návštevy väzňov vo väzniciach ani navštevovať pacientov v štátnych nemocniciach. Tu a tam sa vyskytli tiež prípady, keď členovia neregistrovaných náboženských skupín nemohli pochovať svojho príbuzného na mestskom cintoríne.

Ústav pre vzťahy štátu a cirkví monitoruje a skúma náboženské "kulty" a "sekty". Tieto skupiny je však ťažké identifikovať, pretože sa často registrujú ako mimovládne organizácie a nie ako cirkvi alebo náboženské spoločnosti.  Navyše takéto skupiny sa formálne nedefinujú ako sekty, pretože označenie „sekta“ sa nepovažuje za legálne. Ústav pre vzťahy štátu a cirkví skúma skupiny ako napríklad Scientologickú cirkev a Cirkev zjednotenia.  Ústav organizoval semináre, vydával publikácie a o svojich zisteniach informoval médiá. Rozpočet tohto ústavu tvoria najmä príspevky zo všeobecného fondu Ministerstva kultúry SR, no na niektoré svoje projekty získal aj niekoľko grantov z iných zdrojov. Podobnú činnosť vykonávali aj iné organizácie, ktoré nie sú financované štátom, napríklad Centrum pre štúdium siekt.

Niektoré prípady reštitúcie majetku zostali ku koncu obdobia, ktoré mapuje táto správa, nedoriešené. Majetky skonfiškované komunistickou vládou, ktoré boli reštituované v zmysle zákona o reštitúcii majetku cirkví a náboženských spoločností (tento zákon umožňoval všetkým náboženským skupinám žiadať o vrátenie ich majetku skonfiškovaného komunistickou vládou), boli vrátené v takom stave, v akom sa nachádzali ku dňu reštitúcie.  Za škody, ktoré na týchto majetkoch vznikli počas minulého režimu, nezaplatila vláda nijaké odškodné.  Preto teda boli kostoly, synagógy a cintoríny vrátené ich pôvodným majiteľom zväčša v zlom stave a náboženské skupiny často nemali dosť prostriedkov na to, aby tieto nehnuteľnosti zreštaurovali a uviedli do používateľného stavu.  Tieto majetky vracal štát (štátna správa), mestá a obce, verejnoprávne subjekty a za určitých okolností aj súkromné osoby. Posledným termínom na uplatnenie reštitučných nárokov bol 31. december 1994.

V niektorých prípadoch došlo k situáciám, že i keď štát nehnuteľnosť jej pôvodnému majiteľovi de iure vrátil, bývalý užívateľ (často išlo napr. o školy alebo nemocnice) priestory neuvoľnil, pretože sa jednoducho nemal kam presťahovať. Problémy boli aj s vrátením pozemkov, ktoré v čase konfiškácie neboli zastavané, avšak  medzitým na nich boli postavené budovy. Hlavnými prekážkami vyriešenia doposiaľ nevybavených reštitučných nárokov bol nedostatok finančných zdrojov štátu a byrokratické prieťahy užívateľov reštituovaných objektov, ktorí ich majú uvoľniť.

V roku 2005 bol prijatý nový reštitučný zákon, ktorý náboženským organizáciám umožnil uplatniť si nárok na vrátenie majetkov zabavených v období od 8. mája 1945 (pre židovskú obec 2. novembra 1938) a 1. januárom 1990. Uzávierka podávania reštitučných žiadostí bola stanovená na 30. apríla 2006. S výnimkou Reformovanej kresťanskej cirkvi mali náboženské obce len málo nevybavených nárokov na dovtedy nevrátený majetok. Niekoľko náboženských inštitúcií upozornilo na skutočnosť, že o týchto nemnohých nevybavených nárokoch nemôžu uviesť presné údaje, pretože mnohé ich pobočky fungujú viac alebo menej nezávislým spôsobom.  O neuspokojených reštitučných nárokoch hovorí najhlasnejšie Reformovaná kresťanská cirkev. Podľa jej predstaviteľov nový zákon o reštitúciách síce riešil niektoré zložité majetkové nároky, ale nijako sa nedotkol prípadov približne 70 cirkevných objektov (cirkevné školy, zariadenia pre učiteľov atď.), ktorých vlastníkmi boli jednotlivé farnosti a ktoré znárodnila komunistická vláda po roku 1948. Predstavitelia Reformovanej kresťanskej cirkvi sa okrem toho sťažovali, že vláda cirkevným organizáciám neumožňuje využívať štrukturálne fondy Európskej únie na sociálne účely.

Pravoslávna cirkev oznámila, že všetky jej nároky boli uspokojené; katolícka cirkev hlási vrátenie vyše polovice majetku, na ktorý si uplatnila nárok. Katolícka cirkev nebola odškodnená v 40% nárokov, ktoré zostávajú nevyriešené. V týchto prípadoch ide totiž o pozemky, ktoré boli v čase znárodňovania nezastavané, no na ktorých sa neskôr uskutočnila výstavba. Cirkev nemá nárok ani na vrátenie pozemkov, ktoré boli pôvodne zaregistrované ako majetok už neexistujúcich cirkevných nadácií, alebo nadácií, ktoré v krajine už nepôsobia, ako sú napr. benediktíni.

V marci roku 2007 bol urovnaný spor medzi štátnym Židovským múzeom a Mestským zastupiteľstvom hlavného mesta Bratislavy, ktorého koreňom bola požiadavka bratislavskej radnice z roku 2004, aby toto múzeum buď platilo za svoje priestory trhové nájomné alebo aby budovu uvoľnilo. Múzeum si však také nájomné nemohlo dovoliť platiť.  Ministerstvo kultúry SR sprostredkovalo trojstrannú výmenu vlastníctva nehnuteľností medzi Operou Slovenského národného divadla, Slovenským národným múzeom a Židovským múzeom.  Všetky strany boli s týmto riešením a jeho výsledkom spokojné.

Počas obdobia, ktoré sleduje táto správa, bola doriešená aj otázka vyrovnania medzi štátom a židovskou obcou ohľadom majetkov bez dedičov, ktorých vlastníkmi boli pred holokaustom židovské rodiny.

Vo veci žaloby Ústredného zväzu židovských náboženských obcí (ÚZŽNO) proti Nemecku o odškodnenie za finančné prostriedky, ktoré vláda vojnového Slovenského štátu zaplatila Nemecku na pokrytie nákladov spojených s deportáciou 57 000 slovenských židov, sa nedosiahol nijaký pokrok.

V zmysle jednej z následných zmlúv nadväzujúcich na rámcovú zmluvu s Vatikánom zákon z roku 2004 vyžaduje, aby žiaci verejných (štátnych) základných škôl chodili buď na náboženstvo alebo na etickú výchovu.  Kritici poukazujú na skutočnosť, že žiaci niektorých škôl – a to obzvlášť v chudobnejších vidieckych oblastiach – reálne nemajú túto možnosť výberu a fakticky sú nútení zúčastňovať sa hodín náboženstva.   Tento zákon tiež umožňuje štátom financovaným náboženským cirkevným školám, aby z učebných osnov odstránili študijné materiály, ktoré nie sú v súlade s vierovyznaním ich žiakov. 

Porušenia náboženskej slobody

V Trnave došlo dňa 22. septembra 2006 k prípadu, že polícia vyzvala dvanásť mormónov, ktorí zbierali podpisy na svoju petíciu potrebnú na registráciu ich cirkvi, aby túto činnosť ukončili a opustili mesto. Mormónski misionári odišli v pokoji a dokonca ani nepodali formálnu sťažnosť.  Predstavitelia mesta Trnava oznámili, že polícia dostala na tento zásah príkaz na základe podnetu občanov, ktorí sa sťažovali, že sú obťažovaní.  Členovia mormónskej cirkvi vykonávali takú istú činnosť (zbieranie podpisov pre petíciu) ešte asi v tridsiatich ďalších slovenských mestách, kde sa však s podobným zásahom alebo zastrašovaním zo strany polície či iných verejných orgánov nestretli.   Jeden predstaviteľ mormónskej cirkvi si všimol, že polícia v jednom z ďalších miest reagovala na otázky miestneho občana tak, že sa ich práva na zbieranie podpisov dokonca zastala a potvrdila ho.

Na Slovensku neboli zaznamenané nijaké prípady zadržiavania alebo väznenia ľudí z náboženských dôvodov.

Nútené prestúpenie na inú vieru

Neboli zaznamenané nijaké prípady núteného prestúpenia na inú vieru, a to ani u maloletých občanov USA, ktorí boli unesení alebo ilegálne vyvezení zo Spojených štátov, ani prípady neumožnenia návratu týchto občanov do Spojených štátov.

Antisemitizmus

V niektorých segmentoch spoločnosti pretrvával antisemitizmus, ktorý sa príležitostne prejavuje vo forme násilných incidentov a vandalizmu. V krajine bolo podľa odhadov činných  500 až 800 aktívnych neonacistov a od 3 do 5 tisíc sympatizantov neonacizmu, ktorí sa o.i. dopúšťali aj vážnych trestných činov;  iba malá časť týchto deliktov však bola skutočne trestne stíhaná. Podľa slovenského trestného práva môže byť každý, kto verejne prejavuje sympatie k fašizmu alebo hnutiu, ktoré potláča ľudské práva a slobody, odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní až troch rokov.

Počas obdobia sledovaného touto správou sa uskutočnili mnohé verejné zhromaždenia krajne pravicových a neonacistických skupín, najmä Slovenskej pospolitosti a Národného odporu. Na programe týchto mítingov bola oslava vojnového fašistického Slovenského štátu a jeho vodcu Jozefa Tisa, zodpovedného za deportáciu tisícov slovenských židov do nacistických koncentračných a vyhladzovacích táborov.   Tieto neonacistické skupiny organizovali tiež podujatia na podporu verejne činných osobností, ktoré otvorene velebili Jozefa Tisa a na protest proti iným národnostiam, etnickým skupinám či iným spôsobom života. Polícia zasahovala iba vtedy, ak na takýchto zhromaždeniach došlo k prejavom násilia.  Podobne ako po minulé roky, aj v marci 2007 sa konali verejné zhromaždenia oslavujúce výročie vzniku fašistického štátu a Tisove narodeniny.  Verejnej spomienkovej oslavy na počesť vojnového Slovenského štátu, ktorá sa konala 14. marca 2007 pri Tisovom hrobe, sa zúčastnil aj jeden z poslancov NR SR za vládnu SNS. Ďalšie zhromaždenia sa uskutočnili v auguste 2006 a vo februári, apríli a máji 2007.

V decembri 2006 sa v televíznom interview pochvalne vyjadroval o Jozefovi Tisovi bratislavsko-trnavský arcibiskup Ján Sokol. Zároveň sa vyslovil aj v tom zmysle, že pod Tisovým vedením prežívalo Slovensko éru blahobytu.  Búrlivé verejné protesty proti týmto vyjadreniam donútili ministerského predsedu Roberta Fica k tomu, aby opätovne verejne zdôraznil, že Jozef Tiso bol vojnový zločinec.

Nízky počet trestných stíhaní v prípade rasovo motivovaných trestných činoch sa v priebehu posledných dvoch rokov celkovo zvýšil vďaka vytvoreniu špecializovanej policajnej jednotky, funkcie poradcu na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru v Bratislave a posilneniu vzdelávania. V roku 2006 vyšetrovala polícia 188 prípadov rasovo motivovaných útokov a verejnej podpory a propagácie ideológií, ktoré potláčajú práva iných.  Vyšetrovania dovedna 107 prípadov pokračovali trestným stíhaním; počet prípadov, ktoré sa skončili usvedčením a odsúdením páchateľov však známy nie je.  Vďaka tejto monitorovacej jednotke a jej poradnej rade zloženej z mimovládnych organizácií sa zvýšila kvalita prípravy policajtov na identifikovanie členov neonacistických skupín a informácií o ich činnosti. Tohto roku Ministerstvo vnútra SR vymenovalo vo všetkých ôsmich krajoch odborníkov na trestné činy spojené s rasovou a menšinovou nenávisťou.

V období, ktoré zachytáva táto správa, bolo znesvätených viacero židovských cintorínov. V auguste roku 2006 neznámi páchatelia povyvracali náhrobné kamene na židovskom cintoríne v Ružomberku. V tom istom mesiaci vandali pomaľovali židovské hroby v Rajci hákovými krížmi.  V oboch týchto prípadoch polícia síce začala trestné stíhanie voči neznámym páchateľom, avšak páchateľov nenašla.  V decembri 2006 bolo jedno i druhé vyšetrovanie zastavené.

Vandali pravidelne sprejujú antisemitské heslá a prevracajú alebo rozbíjajú náhrobné kamene. Vo väčšine prípadov polícia chytila mladistvých páchateľov, ktorí boli odsúdení zaplatiť aspoň časť nákladov na opravu hrobov. Židovskí predstavitelia hovoria, že sú s reakciou vlády na tieto násilné činy spokojní a nemajú pocit, že by obce podporovali vandalizmus.

Vláda aj naďalej realizovala svoj akčný plán boja proti diskriminácii, rasizmu, xenofóbii a antisemitizmu.

Časť III. Prípady spoločenského útlaku a diskriminácia

Vyskytlo sa aj niekoľko izolovaných prípadov spoločenskej diskriminácie na základe vierovyznania.

Počas sledovaného obdobia boli nápadné antiislamské nálady. Príslušníci moslimskej obce vyslovili presvedčenie, že prísnejšie podmienky registrácie cirkví a náboženských skupín boli namierené aj proti nim, a tvrdili tiež, že vo všeobecnosti sa cítia byť tunajšou spoločnosťou prenasledovaní. Po vstupe Slovenskej národnej strany do vládnej koalície v júli 2006 pozorovali odborníci na otázky rasizmu silnejúcu atmosféru nevšímavosti voči verejným prejavom intolerancie, resp. atmosféru ich akceptovania. V máji 2007 zorganizovala ultranacionalistická strana Slovenská pospolitosť protestnú demonštráciu proti vstupu Turecka do Európskej únie. Prejavy, ktoré na tomto mítingu odzneli, odsudzovali šírenie islamu v Európe. 

Prominentný poslanec NR SR za Slovenskú národnú stranu (SNS) v marci 2007 vyhlásil, že „nechceme po slovenskej pôde pobehovať v turbanoch“ a, v súvislosti so situáciou v Afganistane, že „ak si niekto namýšľa, že tých bláznov v turbanoch niekto zdemokratizuje, tak je strašne naivný". 

Rovnako pretrvávali aj antisemitské nálady. Neonacisti zorganizovali viacero verejných zhromaždení, bolo hlásených niekoľko prípadov vandalizmu na židovských cintorínoch a ďalších nehnuteľnostiach a verejne činné osoby z času na čas vyjadrovali antisemitské postoje (pozri Antisemitizmus). 

V septembri 2006 spravodajcovia hlásili, že katolícki biskupi naliehali na katolíkov, aby nepodporili registráciu mormónskej cirkvi na Slovensku. Biskupi tieto výzvy zdôvodňovali tak, že podpora by znamenala zradu spáchanú na katolíckej cirkvi. Príslušníci iných náboženských skupín, ktoré majú na Slovensku len málo nasledovníkov, popisovali prípady uplatňovania predsudkov a obťažovania; jednalo sa v zásade o drobné incidenty a nešlo v nich celkom zjavne o náboženskú diskrimináciu.  Išlo napríklad o vypovedanie misionárov z bytu, ktorý si prenajímali, odmietnutie prenájmu haly na náboženské zhromaždenie alebo neprimeraný fyzický kontakt (štuchance a sácanie) počas petičnej akcie na podporu registrácie náboženskej skupiny.    

Medzi hlavnými cirkvami resp. náboženskými obcami sa vyskytli určité problémy v komunikácii, ale niekoľko ekumenických organizácií presadzovalo zlepšenie vzájomných vzťahov medzi nimi.  Ekumenická rada cirkví aktívne pracovala a zastupovala viacero náboženských skupín.

Časť IV. Politika vlády USA

Vláda USA diskutuje o otázkach slobody vierovyznania s vládou SR v kontexte svojej všeobecnej politiky na podporu ľudských práv. Veľvyslanectvo USA udržiavalo kontakty so širokým spektrom cirkví a náboženských spoločností a v apríli 2007 zorganizovalo diskusiu o medzináboženskom dialógu pri okrúhlom stole. Veľvyslanectvo podporovalo toleranciu voči skupinám vyznávajúcim menšinové náboženstvá. Predstavitelia a oficiálni hostia veľvyslanectva sa stretávali s predstaviteľmi väčších aj menších cirkví a náboženských spoločností, s ktorými hovorili o otázkach reštitúcií majetku a situácii v oblasti ľudských práv a slobody vierovyznania. Vo februári 2007 diskutoval veľvyslanec USA na Slovensku s parlamentným Výborom pre ľudské práva na tému náboženskej tolerancie, pričom osobitne zdôrazňoval otázku  akceptovania širšieho spektra vierovyznaní v zákone o registrácii cirkví. 

V čase, keď sa v parlamente diskutovalo o sprísnení podmienok registrácie cirkví a náboženských skupín, absolvovali predstavitelia veľvyslanectva mnoho stretnutí s koaličnými i opozičnými poslancami NR SR; predstavitelia veľvyslanectva kritizovali prísnejšie podmienky registrácie a nabádali k väčšej úcte voči slobode vierovyznania.  Veľvyslanectvo usporiadalo početné diskusie a ďalšie podujatia, ktorých hlavnou témou bolo zníženie kvóty potrebnej na registráciu cirkvi či náboženskej skupiny na Slovensku. Takto by pomery v Slovenskej republike lepšie korešpondovali so štandardmi stanovenými Organizáciou pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE).  Veľvyslanec odovzdal arcibiskupovi Sokolovi dôrazné posolstvo týkajúce sa problematiky registrácie cirkví a náboženských skupín.  Veľvyslanectvo zverejnilo odmietavé stanovisko USA voči predmetnej registračnej kvóte a veľvyslanec nastolil túto otázku u ministra kultúry SR i u ďalších vládnych predstaviteľov.

Veľvyslanectvo USA taktiež pokračovalo v dialógu s Konferenciou biskupov, Ekumenickou radou cirkví v SR, Ústredným zväzom židovských náboženských obcí, Pravoslávnou cirkvou i ďalšími náboženskými skupinami. Veľvyslanectvo udržiavalo dobré vzťahy s Ministerstvom kultúry SR a podporuje účinný dialóg medzi cirkvami a náboženskými spoločnosťami, Ministerstvom kultúry SR a Komisiou na zachovanie dedičstva USA v zahraničí o otázkach, ktoré sú pre komisiu relevantné.

Predstavitelia veľvyslanectva zohrávali aktívnu úlohu pri riešení prípadov reštitúcie majetku týkajúcich sa občanov USA a pomáhali vláde v jej úsilí stať sa členom Pracovnej skupiny pre medzinárodnú spoluprácu vo výučbe, pripomínaní a výskume holokaustu v spolupráci s pracovnou skupinou. Pracovníci veľvyslanectva sa aj naďalej aktívne venovali ďalšiemu pokračovaniu tohto projektu.

Pracovníci veľvyslanectva sa pravidelne stretávali s príslušníkmi moslimskej obce, ktorá aj naďalej čelila ťažkostiam pri organizovaní a výstavbe mešity; príčinou týchto problémov sú do istej miery aj predsudky panujúce v domácom prostredí. Predstavitelia veľvyslanectva sa na témy tolerancie a diverzity vyjadrovali aj vo svojich verejných prejavoch počas pracovných komunikačných ciest po krajine. Veľvyslanectvo bolo tiež hostiteľom niekoľkých verejných podujatí, na ktorých sa zdôrazňovala slovenská kultúrna komunikácia s islamskými krajinami a pomoc Slovenska týmto krajinám.