REPORTS ON SLOVAKIA

2008

2008 Human Rights Reports-Slovenská republika

Slovenská republika, ktorá má približne 5,4 milióna obyvateľov, je pluralitnou parlamentnou demokraciou vedenou predsedom vlády a 150-členným parlamentom (Národnou radou). Na čele vlády je premiér Róbert Fico zo sociálno-demokratickej strany Smer, ktorý bol do svojej funkcie zvolený na štvorročné obdobie v roku 2006. Hlavou štátu je prezident Ivan Gašparovič, ktorý bol do svojej funkcie zvolený na obdobie piatich rokov v roku 2004. Oboje voľby boli slobodné a spravodlivé. V Národnej rade pôsobí šesť politických strán, z ktorých tri tvoria vládnu koalíciu. Civilné orgány vo všeobecnosti udržiavali účinnú kontrolu nad bezpečnostnými silami.

Vláda vo všeobecnosti rešpektovala ľudské práva občanov, v niektorých oblastiach sa však vyskytli problémy. K významným problémom s ľudskými právami patrili pokračujúce správy o zlom zaobchádzaní polície s podozrivými z radov Rómov a zdĺhavá vyšetrovacia väzba, obmedzovanie slobody vierovyznania, korupcia v súdnictve, miestnej správe a verejnom zdravotníctve, násilie voči ženám a deťom, nezákonné obchodovanie so ženami a deťmi, a spoločenská diskriminácia a násilie voči Rómom a iným menšinám.

 

REŠPEKTOVANIE ĽUDSKÝCH PRÁV

 

Časť 1: Rešpektovanie integrity osobnosti, vrátane ochrany pred:

a. svojvoľným alebo nezákonným zbavením života

Neobjavili sa nijaké správy o svojvoľnom alebo nezákonnom zbavení života štátom, alebo ním poverenými orgánmi.

Vo februári Krajský súd v Banskej Bystrici odsúdil sedem bývalých policajtov z trestného činu mučenia a iného neľudského zaobchádzania v súvislosti s Rómom, ktorý v roku 2001 zomrel vo vyšetrovacej väzbe. Tento muž zomrel pripútaný putami k radiátoru a súdna pitva odhalila poranenia životne dôležitých orgánov spôsobené päsťou, údermi obuškom, kopancami a inými formami fyzického týrania. Dvaja policajti boli odsúdení na trest odňatia slobody v trvaní osem a pol roka a ďalší dvaja dostali tresty v trvaní od štyroch do siedmich rokov.

b. zmiznutím

Neobjavili sa žiadne správy o politicky motivovaných zmiznutiach.

c. mučením a iným krutým, neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním alebo trestaním

Ústava a zákon zakazujú mučenie a iné kruté, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie, a vláda v praxi vo všeobecnosti rešpektovala tieto ustanovenia.

Mimovládne organizácie a príslušníci rómskej komunity uvádzali pokračujúci trend zlého zaobchádzania polície s rómskymi podozrivými počas zatýkania a počas pobytu vo väzbe. Európsky výbor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (CPT) v roku 2006 vydal správu o kontrole, v ktorej uviedol vážne obvinenia zo zlého zaobchádzania so zadržanými zo strany policajných orgánov, pričom išlo o facky, údery, kopance či rany tvrdými predmetmi, ako sú napríklad obušky. V „značnom počte“ týchto prípadov boli obeťami Rómovia.

Polícia pokračovala v organizovaní špeciálnych školení o rómskej kultúre a jazyku pre policajtov pracujúcich v okresoch s rómskymi komunitami v košickom a prešovskom kraji. Bratislavské oddelenie pre ďalšie vzdelávanie policajtov poskytovalo aj voliteľný kurz rómskeho jazyka a kultúry.

Podmienky vo väzniciach a zariadeniach predbežného zadržania

Podmienky vo väzniciach vo všeobecnosti spĺňali medzinárodné normy, no preplnenosť väzníc naďalej ostáva problémom. Vláda povolila návštevy nezávislých pozorovateľov, ktorí sledujú dodržiavanie ľudských práv.

V roku 2007 minister spravodlivosti pridelil dodatočné finančné prostriedky na skvalitnenie väzenských zariadení, čo viedlo k zníženiu obsadenosti väzníc zo 102 percent kapacity v roku 2006 na 76 percent kapacity, pričom svoju kapacitu prekračovali iba tri zariadenia. Napriek tomuto zlepšeniu predstaviteľ vedenia jednej väznice uviedol, že zavedenie všetkých nevyhnutných úprav by si vyžiadalo viac času i prostriedkov.

d. svojvoľným zatknutím alebo zadržiavaním

Ústava a zákon zakazujú svojvoľné zatknutie a zadržanie, a štát vo všeobecnosti tieto zákazy dodržiaval.

Úloha polície a bezpečnostného aparátu

Štátna polícia, ktorá má výlučnú zodpovednosť za vnútornú bezpečnosť a bezpečnosť hraníc, podlieha Ministerstvu vnútra (MV SR). Šéf policajných síl priamo zodpovedá ministrovi vnútra, ktorý má právomoc odvolať ktoréhokoľvek príslušníka polície. Pozorovatelia ľudských práv boli presvedčení, že polícia sa niekedy zdráha prijímať výpovede svedkov, najmä Rómov, žien a bezdomovcov, a že často nedokázala dostatočne rýchlo a dôkladne vyšetriť prípady týkajúce sa Rómov a iných menšín.

Objavili sa správy o korupcii a zneužití právomocí políciou, najmä vynucovaním si úplatkov počas dopravných kontrol. Úrad inšpekčnej služby policajného zboru vedený riaditeľom, ktorý podlieha priamo ministrovi vnútra, zodpovedá za vyšetrovanie zneužívania policajnej moci. Okrem iných môže takéto prípady iniciovať inšpekčná služba, policajný zbor, policajný útvar na boj proti organizovanému zločinu a jednotliví občania.

Najčastejším obvinením voči príslušníkom policajného zboru bolo zneužitie právomoci verejného činiteľa. Ďalej to boli obvinenia z použitia násilia, napadnutia a porušovanie domovej slobody. V novembri 2007 boli dvaja policajti a jeden bývalý policajt uznaní vinnými z vraždy podnikateľa v Polomke, ktorú spáchali v službe v roku 2006. Jeden z policajtov, ktorý prostredníctvom dohody o vine a treste dosiahol zníženie trestu, priznal, že vraždu si objednal obchodný partner obete. Hlavný útočník dostal trest 25 rokov odňatia slobody a zvyšní dvaja tresty od päť do desať rokov.

Objavili sa náznaky, že problémom bola aj beztrestnosť – napríklad v pokračujúcom prípade Radoslava Pukyho, slovenského občana rómskeho pôvodu. V roku 2004 sa Pukyho telo našlo v trebišovskom kanáli po tom, čo zmizol počas policajného zásahu. Skúmanie zo strany CPT ukázalo, že polícia iba povrchne preskúmala správu o útoku policajtov proti Pukymu. V marci 2007 Ústavný súd zamietol nový podnet zo strany Ligy aktivistov pre ľudské práva v mene Pukyho rodiny. Liga následne postúpila prípad na Európsky súd pre ľudské práva (ECHR), kde na konci roka ešte čakal na prerokovanie.

Školenia v oblasti ľudských práv boli aj naďalej súčasťou programov v policajných výcvikových strediskách.

Zatknutie a zadržanie

Ústava a zákon stanovujú, že osobu možno vziať do väzby iba pre výslovné dôvody a o dôvodoch svojho zadržania musí byť okamžite informovaná. Na zatknutie je potrebný písomný súdny zatýkací rozkaz. Súd musí osobe obvinenej zo spáchania trestného činu umožniť prerokovanie danej veci pred súdom do 48 hodín (alebo maximálne do 72 hodín v „závažných prípadoch“, ktoré sú zadefinované ako násilné trestné činy, vlastizrada, alebo iné trestné činy, v ktorých je trestná sadzba najmenej osem rokov), a potom ju buď prepustiť alebo vziať do väzby. Zadržané osoby majú právo okamžite sa spojiť s právnym zástupcom a o tomto práve musia byť informované. Štát poskytuje bezplatné zastupovanie zadržaným osobám, ktoré sú bez prostriedkov. Ak je obvinený zadržaný na príkaz súdu, má nárok byť znova predvedený pred sudcu do 48 hodín, keď sudca musí obvineného buď prepustiť alebo vydať písomný príkaz na jeho vzatie do väzby. Orgány v praxi rešpektovali tieto ustanovenia.

Zavedený systém kaucií fungoval účinne. Návštevy právnych zástupcov boli povolené tak často, ako bolo potrebné. Zákon povoľuje návštevy príbuzných raz za mesiac na žiadosť osôb vo väzbe.

Trestný poriadok ustanovuje, že celkový čas väzby (v prípravnom konaní a počas súdneho konania) nesmie prekročiť 12 mesiacov za prečiny, 24 mesiacov za trestné činy, 36 mesiacov za obzvlášť závažné trestné činy, a štyri roky za trestné činy, u ktorých sa očakáva trestná sadzba viac ako 25 rokov. Okrem toho väzba v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako polovicu celkového času väzby. V odôvodnených prípadoch môže Najvyšší súd predĺžiť väzbu v prípravnom konaní na štyri roky. Prieťahy v súdnom konaní a pri vyšetrovaní mali často za následok dlhé trvanie väzby v prípravnom konaní i počas súdneho konania. Podľa štatistík z roku 2007 tvorili zadržaní v prípravnom konaní približne tretinu celkového počtu väzňov a priemerná dĺžka väzby v prípravnom konaní bola 125 dní na úrovni okresných súdov a 399 dní na úrovni krajských súdov. Väzba trvala dlhšie než jeden rok v 10 percentách prípadov na úrovni okresných súdov a 51 percentách prípadov na úrovni krajských súdov.

Zákon umožňuje uzavrieť s obžalovaným dohodu o vine a treste, čím sa znížil počet nevyriešených súdnych prípadov. Počas roku 2007 sa prostredníctvom dohody o vine a treste vyriešilo 4428 prípadov, v porovnaní s 1833 prípadmi v roku 2006.

e. neumožnením spravodlivého a verejného súdneho konania

Zákon zabezpečuje nezávislé súdnictvo – problémy s korupciou a neefektívnosťou súdnictva však pretrvávajú.

Prípady sa zväčša najprv riešia na okresných súdoch – odvolania sa postupujú na osem krajských súdov. Najvyšší súd, pozostávajúci zo 70 aktívnych sudcov, je najvyšším odvolacím súdom a súdom poslednej inštancie vo všetkých občianskoprávnych prípadoch a väčšine trestnoprávnych prípadov. Ústavný súd s 13 sudcami, ktorých funkčné obdobie je 12 rokov, je nezávislý od Ministerstva spravodlivosti a rozhoduje o prípadoch týkajúcich sa ústavy a medzinárodných zmlúv. Ústavný súd posudzuje prípady, v ktorých sa ústavné ustanovenia dostávajú do rozporu a rieši podnety týkajúce sa porušení základných ľudských práv a slobôd. Proti rozhodnutiu Ústavného súdu sa nie je možné odvolať na Najvyšší súd. Súdna rada, ústavou uznaný nezávislý orgán pozostávajúci z advokátov a sudcov, prijíma rozhodnutia týkajúce sa disciplinárnych konaní, administratívnych otázok a menovania sudcov. Špeciálny súd prejednáva prípady týkajúce sa korupcie verejných činiteľov a prípady týkajúce sa vysokopostavených vládnych a politických funkcionárov a organizovaného zločinu. Proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu je možné sa odvolať na Najvyšší súd, ktorý zatiaľ každý rozsudok potvrdil. Vojenské súdy prerokúvajú trestnoprávne prípady týkajúce sa vojakov, policajtov, väzenských dozorcov a príslušníkov podobných štátnych bezpečnostných služieb. Vojenské súdy majú takisto právomoc riešiť prípady civilistov podozrivých z vlastizrady počas vojny. Vojenské súdy poskytujú tie isté práva ako civilný súdny systém.

S výnimkou Ústavného súdu sa na súdoch používa počítačový systém náhodného prideľovania prípadov s cieľom zvýšiť transparentnosť práce súdov. Postoj verejnosti voči súdnemu systému však zostáva aj naďalej skeptický.

Súdne konania

Osoby obvinené zo spáchania trestných činov majú zo zákona právo na spravodlivé a verejné súdne konanie a majú právo byť informované o obvineniach vznesených voči nim. Pozorovatelia z mimovládnych organizácií však uviedli, že korupcia medzi sudcami bola často príčinou prieťahov v súdnom konaní a nenáležitého vedenia policajného vyšetrovania. Platí prezumpcia neviny, obvinení majú právo nevypovedať proti sebe a proti nepriaznivému rozsudku sa môžu odvolať. Pokladajú sa za nevinných aj počas odvolacieho procesu, čo znamená, že osoba, ktorú súd uzná za vinnú, si neodpyká uložený trest, ani nezaplatí nijakú pokutu, až pokým sa nedospeje ku konečnému rozhodnutiu o odvolaní. Zákon neustanovuje súdne konania pred porotou. V trestnoprávnych a občianskoprávnych konaniach na úrovni krajských súdov a Najvyššieho súdu musí rozhodovať senát zložený z troch sudcov. Obvinení majú právo byť prítomní, včas sa poradiť s právnym zástupcom (v prípade, že sú bez prostriedkov na štátne trovy), mať prístup k dôkazom predkladaným štátom, konfrontovať svedkov svedčiacich proti nim a predvádzať svedkov a dôkazy vo svojom mene.

Politickí väzni a zadržaní

Nevyskytli sa nijaké hlásenia o politických väzňoch a zadržaných osobách.

Občianskoprávne súdne konania a opravné prostriedky

Občania majú neobmedzený prístup k nezávislému súdnictvu na uskutočnenie súdneho konania v občianskoprávnych záležitostiach, vrátane porušovania ľudských práv. Súdy, ktoré prejednávajú občianske prípady, sú predmetom rovnakých prieťahov ako trestné súdy a často sú vnímané ako skorumpované. V určitých prípadoch sú k dispozícii administratívne opravné prostriedky. Národné stredisko pre ľudské práva má právomoc poskytovať mediáciu v prípadoch diskriminácie a zastupovať navrhovateľov na súde.

Úrad verejného ochrancu práv (ombudsmana) zistil, že z približne 14 000 sťažností, ktoré mu boli v posledných šiestich rokoch doručené, boli v 877 prípadoch porušené práva sťažovateľov, pričom vo väčšine prípadov išlo o prieťahy v súdnom konaní trvajúce päť a viac rokov. Úrad ombudsmana začal v spolupráci s niektorými obcami poskytovať bezplatné právne služby v rámci celého Slovenska prostredníctvom svojich regionálnych pôsobísk. Tieto pôsobiská v priebehu roka poskytli pomoc 5200 osobám.

Európsky súd pre ľudské práva počas roka vyniesol sedem rozsudkov proti Slovensku na základe požiadavky „primeranej lehoty“ na vyriešenie občianskoprávnych a trestnoprávnych prípadov v zmysle Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv.

Reštitúcia majetku

Reštitučný zákon poskytuje občanom možnosť požiadať o vrátenie pozemkov, ktoré im štát skonfiškoval v rokoch 1948 až 1989. Od schválenia reštitučného zákona v roku 1991 bolo podaných 48 518 žiadostí. K decembru 2007 bolo vyriešených 39 369 podaní buď formou vrátenia pozemkov, pridelením pozemkov alebo poskytnutím finančnej náhrady. Z 34 287 žiadostí podaných podľa reštitučného zákona z roku 2003 sa do decembra 2007 vyriešilo 14 340 podaní (formou vrátenia pozemkov, pridelenia pozemkov alebo poskytnutia finančnej náhrady). Chýbajúca historická dokumentácia predĺžila tento proces a znemožnila riešenie mnohých prípadov.

f. svojvoľným zasahovaním do súkromia, rodiny, domova alebo korešpondencie

Ústava a zákon zakazujú takéto konanie, pričom štát v praxi vo všeobecnosti dodržiaval tieto zákazy.

Polícia musí predložiť príkaz na domovú prehliadku pred jej vykonaním alebo do 24 hodín po nej.

Skupiny obhajujúce práva Rómov vyvíjali tlak na vládu, aby uznala a vyplatila náhrady obetiam nedobrovoľných sterilizácií, ktoré boli v minulosti vykonávané na rómskych ženách vo verejných zdravotníckych zariadeniach. Zákon vyžaduje, aby pacient minimálne 30 dní pred vykonaním sterilizácie odovzdal písomnú žiadosť – trestné stíhanie však nemôže byť začaté za činy, ktoré sa stali pred rokom 2005, keď tento zákon vstúpil do platnosti. V rámci štátneho súdneho systému nedostala žiadna z obetí nedobrovoľnej sterilizácie alebo sterilizácie bez informovaného súhlasu finančnú náhradu za sterilizáciu.

Podľa mimovládnej organizácie Poradňa pre občianske a ľudské práva, ktorá pomáhala údajným obetiam v príprave súdnych prípadov, bolo podaných viacero podnetov na občiansky súd a v roku 2007 Krajský súd v Prešove rozhodol proti žalujúcej strane.

Dva občianskoprávne súdne procesy, ktoré časovo predchádzajú zákonu prijatému v roku 2005, boli v roku 2004 podané na Európsky súd pre ľudské práva. Na konci roka ešte oba prípady čakali na prejednávanie. V jednom prípade tri rómske ženy tvrdili, že boli sterilizované bez informovaného súhlasu. V roku 2006 Ústavný súd rozhodol, že krajskí prokurátori porušili ústavu a Európsky dohovor o ľudských právach nenáležitým ukončením vyšetrovania pôvodného podnetu a každej z navrhovateliek priznal 50 000 korún (približne 2380 USD). V roku 2007 súd nariadil obžalobe znovu otvoriť vyšetrovanie, to však neprinieslo žiadne nové výsledky. Mimovládna organizácia zastupujúca obete podala na Ústavný súd ďalšie odvolanie, ktoré na konci roka čakalo na prerokovanie.

V druhom prípade sa osem rómskych žien, ktoré mali podozrenie, že ich sterilizovali bez ich vedomia, obrátilo na Európsky súd pre ľudské práva, keď im nemocnice údajne odmietli prístup k ich zdravotným záznamom. Štyri z týchto žien následne získali prístup k svojim zdravotným záznamom a prinajmenšom jedna odhalila, že ju sterilizovali. Zvyšným štyrom ženám bol aj naďalej odmietaný prístup k ich zdravotným záznamom, a to aj napriek vládnemu nariadeniu. V máji 2007 Ministerstvo zdravotníctva informovalo Poradňu pre občianske a ľudské práva, že zdravotné záznamy týchto žien sa stratili.

 

Časť 2 Rešpektovanie občianskych slobôd vrátane:

a. slobody slova a tlače

Ústava a zákon zabezpečujú slobodu prejavu a tlače, a hoci štát vo všeobecnosti v praxi rešpektoval tieto práva, snažil sa obmedziť činnosť extrémistických skupín.

Zákon zakazuje hanobenie národností, za čo je trest až do troch rokov odňatia slobody, a popierať holokaust, čo sa trestá odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

Nezávislé médiá boli aktívne a vyjadrovali širokú škálu názorov bez akýchkoľvek obmedzení, i keď štátna televízia a rozhlas sa dostali pod politický vplyv vlády. Objavili sa správy, že riaditelia slovenskej verejnoprávnej televízie vyvíjali tlak na oddelenie spravodajstva s cieľom podávať priaznivo naklonené správy o akciách a aktivitách vládnej koalície.

Členovia vlády podnikli viaceré kroky, ktoré pozorovatelia označili za nátlak vyvíjaný na médiá s cieľom obmedziť kritické spravodajstvo o vláde.

V septembri Okresný súd v Bratislave odročil pojednávanie v spore na ochranu osobnosti medzi predsedom vlády Robertom Ficom a vydavateľom týždenníka Trend. Fico zažaloval vydavateľstvo v súvislosti s článkom, ktorý vyšiel v Trende v septembri 2007 pod názvom „Zlodej budúcich dôchodkov“. Článok informoval o snahách Ficovej vlády zvrátiť dôchodkovú reformu, ktorú zaviedla predchádzajúca vláda.

Vo februári boli dve redaktorky týždenníka Žurnál obvinené z prezradenia utajovaných skutočností a od Národného bezpečnostného úradu dostali pokutu vo výške 15 000 korún (približne 714 USD). Novinári z viacerých popredných médií označili túto skutočnosť za „absurdné“ obmedzovanie tlače. 30. júla prokuratúra zastavila ich stíhanie.

29. júla Ústavný súd zamietol odvolanie denníka Pravda z februára 2006 proti rozsudku krajského súdu, ktorý rozhodol, že denník sa musí ospravedlniť a zaplatiť odškodné vo výške štyroch miliónov korún (približne 190 500 USD) bývalému predsedovi Najvyššieho súdu a súčasnému ministrovi spravodlivosti za články a kreslené vtipy o údajnej korupcii v súdnictve.

1. júna vošiel do platnosti nový tlačový zákon, podľa ktorého sú vydavatelia povinní uverejniť odpoveď na akékoľvek „skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby.“ Zákon požaduje, aby vydavatelia uverejnili odpovede na rovnakej strane a mieste ako pôvodný článok, bez ohľadu na to, či pôvodné tvrdenie bolo fakticky správne. Novinári a vydavatelia kritizovali tento zákon, pretože by ich mohol nútiť k uverejňovaniu oficiálnych odpovedí vlády bez možnosti reagovať na ne. Miklós Haraszti, zástupca Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe pre oblasť slobody médií, vyslovil poľutovanie nad prijatím zákona a povedal, že „namiesto nastavenia práva na opravu či odpoveď v súlade so štandardmi, Slovensko núti svoje médiá k tomu, aby sa podrobili politickému tlaku. To je v rozpore s medzinárodnými záväzkami krajiny chrániť slobodu médií.“

Sloboda Internetu

Nevyskytli sa nijaké obmedzenia zo strany štátu v prístupe k Internetu alebo správy, že by štát monitoroval e-mailové správy; polícia však monitorovala internetové stránky s nenávistným obsahom a pokúsila sa zatknúť alebo pokutovať ich autorov. Zákon definuje nenávistné prejavy ako také, ktoré sa verejne vyhrážajú jednotlivcovi alebo skupine na základe národnosti, etnického či rasového pôvodu, farby kože alebo verejne podnecujú k obmedzovaniu práv a slobôd takýchto jednotlivcov alebo skupiny. Jednotlivci a skupiny sa inak mohli zapájať do pokojného vyjadrovania názorov prostredníctvom Internetu, vrátane elektronickej pošty. Prístup k Internetu bol vo všeobecnosti k dispozícii v celej krajine.

Akademická sloboda a kultúrne podujatia

Nedošlo k nijakým štátnym obmedzeniam akademickej slobody alebo kultúrnych podujatí.

b. slobody pokojného zhromažďovania a združovania

Sloboda zhromažďovania

Ústava a zákon zabezpečujú slobodu zhromažďovania, pričom v praxi štát vo všeobecnosti rešpektoval toto právo.

V decembri 2007 odsúdil Krajský súd v Banskej Bystrici piatich neonacistov na podmienečný trest odňatia slobody na tri až šesť mesiacov za propagáciu ideológie, ktorá potláča práva iných a za výtržnícke správanie počas zhromaždenia v Tureckej v septembri 2006.

Sloboda združovania

Ústava a zákon zabezpečujú slobodu združovania, pričom v praxi vláda vo všeobecnosti rešpektovala toto právo. Zákon však od organizácií požaduje úhradu nominálneho registračného poplatku a stanovuje, že organizácie, ktoré sa zaregistrujú ako nadácie, musia mať na svoje pôsobenie „významné“ finančné prostriedky vo výške 180 000 korún (približne 8751 USD). V auguste 2007 MV SR zamietlo registráciu Južanskej rade za sebaurčenie s odôvodnením, že výzvy tejto organizácie na vytvorenie samostatných samosprávnych štruktúr pre Maďarov na južnom Slovensku sú protiústavné.

c. slobody náboženského vyznania

Hoci ústava a zákon vo všeobecnosti zabezpečujú slobodu vierovyznania, zákon sťažuje registráciu menším náboženským skupinám. Vzhľadom na počet stúpencov bolo dominantným vierovyznaním katolícke náboženstvo a dostalo preto väčšie štátne dotácie. Nijaké oficiálne štátne náboženstvo však neexistuje.

V máji 2007 vláda novelizovala zákon o registrácií cirkví, na základe ktorého sa od náboženských skupín na registráciu vyžaduje 20 000 podpisov občanov alebo osôb s trvalým pobytom na Slovensku, ktorí sú členmi danej skupiny. Predtým zákon požadoval podpisy 20 000 občanov, ktorí však nemuseli byť členmi. Registrované cirkvi dostávali štátne dotácie pre duchovných a na administratívne výdavky. Okrem toho im bolo povolené získavať nových stúpencov vo väzniciach a nemocniciach, a vykonávať zákonné sobášne obrady. V krajine bolo 18 registrovaných náboženských skupín. Žiadna neregistrovaná náboženská skupina nemala dostatočný počet členov na to, aby splnila nové podmienky pre registráciu.

Vedúci predstavitelia menších náboženských spoločenstiev, najmä Moslimov, ale aj menších protestantských cirkví, Spoločenstva Hare Krišna a Scientologickej cirkvi sa sťažovali, že požiadavka na počet členov im prakticky zabránila v získaní oficiálneho postavenia. Tieto menšie náboženstvá sa však nestretli s nijakým obmedzovaním pri zhromažďovaní a bohoslužbách.

Zákon vyžaduje od žiakov štátnych základných škôl, aby sa zapísali buď na hodiny náboženstva alebo etiky. Zákon taktiež umožňuje štátom financovaným cirkevným školám odstrániť z učebných osnov obsah, ktorý je v rozpore s presvedčením cirkvi.

V novembri vláda schválila novelizáciu trestného zákona, ktorá sprísni tresty za extrémistické činy. Na konci roka táto novela čakala na prerokovanie v parlamente.

MV SR v novembri oficiálne rozpustilo extrémne pravicovú organizáciu Slovenská pospolitosť päť dní po tom, ako organizáciu upozornilo, že je predmetom vyšetrovania. Hovorca Slovenskej pospolitosti požiadal vládu o vysvetlenie a vyjadril presvedčenie, že toto rozhodnutie je protiprávne. Pozorovatelia z mimovládnych organizácií uviedli, že ministerstvo nedodržalo zákonný postup. Podľa nich tento krok naznačuje, že v mene vykorenenia extrémizmu je vláda ochotná ignorovať zákon.

Spoločenské zneužívanie a diskriminácia

Objavili sa správy o spoločenskom násilí a diskriminácii voči náboženským skupinám – vláda však vynaložila úsilie na trestné stíhanie páchateľov a realizovala programy zamerané na predchádzanie zneužívaniu a diskriminácii.

Organizované neonacistické skupiny (s odhadovaným počtom 500 aktívnych členov a niekoľko tisíc ďalších sympatizantov) propagovali myšlienky antisemitizmu a prenasledovali a útočili na iné menšiny, vrátane Rómov. Predstavitelia židovskej obce vyjadrili obavy, že niektoré príspevky v domácich médiách prejavovali náznaky antisemitizmu. Podľa odhadov predstaviteľov židovskej obce a údajov zo sčítania ľudu z roku 2001 tvorilo židovskú komunitu približne 3000 osôb.

V auguste boli traja mladíci (vo veku 16 až 18 rokov) prichytení pri pustošení židovského cintorína vo Veľkej Ide neďaleko Košíc. Zničili 12 náhrobných kameňov a mauzóleum rabína. 18-ročnému páchateľovi hrozil dvojročný trest odňatia slobody a mladším chlapcom hrozili tresty v trvaní jedného roka. Prípad nebol na konci roka ešte ukončený.

V septembri sa konala mimoriadna schôdza Národnej rady na prerokovanie opozičného návrhu na odvolanie ministra spravodlivosti Harabina, ktorý bol obvinený z kontaktov s priekupníkmi drog. Harabin povedal poslancovi opozície Danielovi Lipšicovi, že jeho otázka mu pripomína „správanie niektorých nacistov, ktorí mali židovských predkov a dokázali sa podieľať na vraždení nevinných detí, žien a starcov v koncentračných táboroch len aby dokázali vernosť fašizmu,“ a spýtal sa: „Aký je rozdiel medzi Goebbelsom a pánom Lipšicom?“. Skupiny obhajcov ľudských práv, židovské skupiny a opozičné skupiny kritizovali Harabinove vyhlásenia ako antisemitské a v týždni nasledujúcom po mimoriadnej schôdzi parlamentu zorganizovali v Bratislave protifašistické zhromaždenie. Predseda vlády Fico sa verejne dištancoval od Harabinových výrokov a vyhlásil, že v jeho vláde nemá antisemitizmus miesto.

V januári 2007 boli zatknutí dvaja mladí muži, ktorí boli obvinení z hanobenia národnostnej skupiny – muži vykrikovali nacistické heslá na bratislavského rabína a jeho syna, keď vychádzali zo synagógy. Tento prípad na konci roka čakal na začatie súdneho konania.

Súdne konanie z roku 2006 so siedmimi neonacistami v Košiciach za neoprávnenú držbu zbraní a propagovanie ideológie, ktorá potláča práva druhých, bol odročený.

Hoci priame popieranie holokaustu nie je bežné, v priebehu roka sa objavilo viacero vyhlásení podporujúcich fašistický slovenský štát existujúci počas 2. svetovej vojny, keď boli do nemeckých koncentračných táborov deportované desiatky tisícok slovenských Židov, Rómov a ďalších občanov. Extrémistické pravicové skupiny, ako napríklad Slovenské hnutie obrody, pravidelne glorifikujú fašistický slovenský štát z vojnového obdobia a popierajú jeho úlohu v holokauste. Slovenské hnutie obrody, ale aj ďalšie podobné skupiny prepojili svoje internetové stránky so stránkami Matice slovenskej, organizáciou slovenského kultúrneho dedičstva, ktorá je príjemcom veľkých štátnych dotácií, a zverejnili články z vestníka Matice slovenskej.

Predseda Slovenskej národnej strany Ján Slota zaútočil na Ústav pamäti národa (ÚPN), ktorý poskytuje prístup k doteraz nezverejneným dokumentom z obdobia slovenských režimov v rokoch 1939-89. V apríli Slota predložil návrh na zrušenie ÚPN s platnosťou od januára 2009. Slotov návrh všetky ostatné politické strany odmietli a v máji Slota stiahol návrh z Národnej rady. V priebehu roka z ÚPN odišlo niekoľko výskumných pracovníkov s tvrdením, že ústav pod vedením nominanta SNS Ivana Petranského stratil svoju nezávislosť.

MV SR aktívne sledovalo násilné extrémistické skupiny a polícia pokračovala v monitorovaní webových stránok s nenávistným obsahom a pokúsila sa zatknúť alebo pokutovať ich autorov. Vláda pokračovala v realizácii svojho akčného plánu zameraného na boj proti diskriminácii, rasizmu, xenofóbii a antisemitizmu. Počas roka organizovala vzdelávacie programy o otázkach menšín a ľudských práv. V rámci stredoškolských a vysokoškolských učebných plánov sa propagovali myšlienky tolerancie a študenti sa mohli zúčastniť každoročných súťaží v písaní esejí o ľudských právach.

Podrobnejšie o tejto téme hovorí Medzinárodná správa o náboženskej slobode za rok 2008, ktorá je k dispozícii na adrese www.state.gov/g/drl/irf/rpt.

d. slobody pohybu, vnútorne presídlených osôb, ochrany utečencov, a osôb bez štátnej príslušnosti

Ústava a zákon zabezpečujú slobodu pohybu v rámci krajiny a slobodu cestovania do zahraničia, emigrácie a repatriácie. Vláda vo všeobecnosti rešpektuje tieto práva aj v praxi. Vláda spolupracovala s Vysokým komisárom OSN pre utečencov (UNHCR) a ďalšími humanitárnymi organizáciami pri poskytovaní ochrany a pomoci utečencom, žiadateľom o azyl, osobám bez štátnej príslušnosti a iným osobám, ktoré sú predmetom ich záujmu.

Zákon zakazuje nútený exil a vláda takýto postup neuplatnila.

Ochrana utečencov

Zákon ustanovuje udelenie azylu alebo štatútu utečenca v súlade s Dohovorom OSN o štatúte utečencov z roku 1951 a jeho Protokolom z roku 1967, pričom štát mal zavedený systém na poskytovanie určitej ochrany utečencom. Štát však udelil štatút utečenca veľmi malému počtu žiadateľov o azyl a azylový zákon poskytuje úradníkom široké právomoci na zamietnutie žiadostí na základe technických chýb v podaných žiadostiach.

V praxi štát poskytoval ochranu proti vyhosteniu a proti návratu utečencov do krajín, kde by boli ohrozené ich životy alebo sloboda.

Štát tiež poskytol dočasnú ochranu osobám, ktoré v zmysle Dohovoru z roku 1951 a Protokolu z roku 1967 nemôžu byť považované za utečencov. V období od januára do augusta sa to týkalo približne 39 osôb, pričom 185 žiadostí bolo zamietnutých. Zákon ustanovuje dočasnú ochranu, známu ako „tolerovaný pobyt“, ktorý sa udeľuje v prípade, že bola zamietnutá žiadosť o azyl a daná osoba nemôže byť vypovedaná a vrátená do krajiny pôvodu pre administratívne problémy alebo obavy o jej bezpečnosť.

Štát prijímal utečencov z tretích krajín a poskytoval im základné podmienky a služby s cieľom podporiť ich integráciu. Pre utečencov a žiadateľov o azyl s predĺženým časom pobytu boli k dispozícii jazykové kurzy a pracovné povolenia.

V septembri 2007 vláda, UNHCR a miestna mimovládna organizácia Liga za ľudské práva podpísali dohodu o sledovaní aktivít na hraniciach a letiskách v snahe pomôcť utečencom a žiadateľom o azyl prostredníctvom účinnejšieho systému spracovania žiadostí a poskytovaním poradenských a advokátskych služieb. Cieľom tejto dohody bolo aj zlepšiť proces monitorovania nezákonného prisťahovalectva a obchodovania. UNHCR informoval, že táto tripartitná spolupráca bola vo všeobecnosti efektívna. Štát však v niektorých prípadoch upovedomil UNHCR a zástupcov mimovládnych organizácií oneskorene a niektoré osoby boli vrátené na Ukrajinu ešte pred tým, než im mohla byť poskytnutá pomoc.

 

Časť 3 Rešpektovanie politických práv: právo občanov na zmenu vlády

Ústava a zákon zabezpečujú občanom právo na pokojnú zmenu vlády, pričom občania v praxi uplatňovali toto právo prostredníctvom pravidelných, slobodných a spravodlivých volieb, ktoré sa konali na základe všeobecného hlasovacieho práva.

Voľby a účasť na politickom živote

V júni 2006 občania v slobodných a spravodlivých voľbách zvolili šesť politických strán do Národnej rady. Tri z týchto šiestich strán potom vytvorili vládnu koalíciu. Hoci volební pozorovatelia hlásili prípady kupovania hlasov v rómskych komunitách vo východnej časti krajiny, zároveň uvádzali, že to nemalo nijaký vplyv na konečné volebné výsledky.

Politické strany fungovali bez obmedzení alebo zasahovania zvonka. Politická strana musí vo voľbách získať aspoň päť percent hlasov, aby sa dostala do Národnej rady. Vo voľbách v júni 2006 mali voliči okrem hlasovania pre konkrétnu politickú stranu možnosť označiť preferenčné hlasy pre jednotlivých kandidátov uvedených na zoznamoch politických strán.

V 150-člennej Národnej rade bolo 29 žien, z celkového počtu 70 sudcov na Najvyššom súde bolo 36 žien a v 16-člennej vláde bola jedna žena.

Zákon zakazuje zbierať informácie o etnickom pôvode – preto sa nedal určiť počet príslušníkov menšín vo vláde. Žiaden člen vládneho kabinetu nedeklaroval príslušnosť k menšine. Strana maďarskej koalície mala v Národnej rade 20 kresiel. Niekoľko etnických Rómov a strán uspelo v získavaní zastúpenia na miestnej úrovni, avšak Rómovia mali stále nedostatočné zastúpenie v štátnych službách, pričom žiaden Róm nebol v Národnej rade. Podľa niektorých aktivistov dôvodom toho, že táto menšina nedokázala získať zastúpenie v parlamente a na dôležitých vládnych postoch, a ani pozornosť hlavných slovenských strán, bola absencia rómskej politickej strany.

Korupcia a transparentnosť vlády

Zákon ustanovuje trestné sadzby za korupciu verejných činiteľov – vláda však nie vždy účinne napĺňala tento zákon a verejní činitelia sa niekedy beztrestne zapájali do korupčných aktivít. Korupcia predstavovala problém a korupčné prípady boli zaznamenané na zákonodarnej i exekutívnej úrovni.

Mimovládne organizácie ohlásili viacero prípadov korupcie vysokopostavených ministerských poverencov. Skupina poslancov vládnej koalície, na čele s predsedom Hnutia za demokratické Slovensko Vladimírom Mečiarom, viedla kampaň za zrušenie špeciálneho súdu. Vo februári podala na Ústavný súd podnet, podľa ktorého by špeciálny súd mal existovať iba v čase vojny alebo za iných podobne výnimočných okolností. Na konci roka tento podnet ešte čakal na prejednávanie na Ústavnom súde.

V januári odstúpil minister obrany František Kašický po odhalení skutočnosti, že dal súhlas na vypísanie tendrov na upratovacie služby a odpratávanie snehu v hodnote až desaťnásobne prevyšujúcej bežnú cenu.

V júli odstúpil minister životného prostredia Jaroslav Izák. Izák poskytol dotácie z Fondu životného prostredia súkromným osobám, čím podľa vyjadrení predsedu vlády porušil etické princípy jeho kabinetu.

V decembri parlament na žiadosť ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Ľubomíra Vážneho odhlasoval odvolanie predsedu úradu na reguláciu telekomunikácií Branislava Máčaja za údajné zdržovanie prijatia štandardov pre digitálnu televíziu. Máčaj následne obvinil najväčšiu stranu koalície, že stratégia prechodu na digitálne vysielanie, ktorú preferuje, je v neprimeranej miere ovplyvnená finančnými záujmami dvoch domácich televíznych spoločností. Cieľom tejto stratégie bolo zachovať súčasné podiely vysielateľov na trhu, zatiaľ čo Máčajovým plánom bolo požadovať od prevádzkovateľov, aby zabezpečili prístup väčšej konkurencie k novým príležitostiam na trhu.

V septembri 2007 začala polícia vyšetrovanie mimovládnej organizácie Privilégium, pretože nezaplatila dane a odvody vo výške takmer 2,5 milióna korún (približne 119 000 USD) súvisiace so štátnymi zákazkami z nedávnych rokov. Ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny pracovala v Privilégiu pred tým, ako sa v roku 2006 stala členkou vládneho kabinetu. Na konci roka nebolo vyšetrovanie prípadu ešte ukončené.

Vládni činitelia podliehali predpisom o zverejňovaní majetkových pomerov – parlamentný výbor, ktorý zbieral tieto informácie však nemal právomoci na udelenie zákazu konkrétnych aktivít vyplývajúcich zo zisteného konfliktu záujmov.

MV SR zodpovedá za prípravu komplexnej vládnej stratégie na boj proti korupcii so špecifickým zameraním na vyšetrovanie a presadzovanie zákona. Špeciálny súd pre korupciu je zodpovedný za väčšinu trestných konaní v tejto oblasti. Vedúcu úlohu v boji proti korupcii zohráva aj generálny prokurátor, ktorého vymenúva parlament a ktorý je nezávislý od výkonnej moci a súdnictva. Úrad vlády Slovenskej republiky, ktorý podlieha predsedovi vlády, hrá tiež dôležitú úlohu pri tvorbe protikorupčnej legislatívy a predpisov.

Zákon umožňuje prístup verejnosti k štátnym informáciám – mimovládne organizácie však tvrdili, že je potrebná lepšia informovanosť verejnosti o povinnosti štátu poskytovať informácie. Niekoľko úradov miestnej samosprávy bez vysvetlenia odmietlo žiadosti o informácie, alebo na takéto žiadosti vôbec nereagovalo.

 

Časť 4 Postoj vlády k medzinárodnému a mimovládnemu prešetrovaniu údajného porušovania ľudských práv

Celá škála domácich i medzinárodných skupín na ochranu ľudských práv pôsobila vo všeobecnosti bez obmedzení zo strany štátu, pričom prešetrovali a zverejňovali svoje zistenia v prípadoch týkajúcich sa ľudských práv. Vládni činitelia boli vo všeobecnosti ústretoví a reagovali na ich názory, hoci mimovládne organizácie sa vyjadrili, že niekedy mali dojem, akoby ich aktivity vnímali podozrievavo a s nedôverou.

Vo februári vláda stiahla návrh zákona o mimovládnych organizáciách, ktorý vyvolal veľkú verejnú diskusiu a vyslúžil si značnú pozornosť tlače kvôli ustanoveniam, ktoré by prakticky odstránili právny základ pre pôsobenie niektorých tzv. watchdog organizácií a obmedzili by činnosť medzinárodných mimovládnych organizácií v krajine.

 

Časť 5 Diskriminácia, spoločenské zneužívanie a obchodovanie s ľuďmi

Ústava a zákon zakazujú diskrimináciu na základe rasy, pohlavia, postihnutia, jazyka alebo spoločenského postavenia; štát účinne presadzoval tieto zákazy v praxi. Problémom však bolo násilie voči ženám a deťom, obchodovanie s ľuďmi a diskriminácia menšinových skupín. V apríli sa do antidiskriminačného zákona prostredníctvom novelizácie zahrnuli tzv. „dočasné vyrovnávacie opatrenia“. Všetky štátne orgány sú povinné vytvárať osobitné priaznivé podmienky pre skupiny, ktoré sú obeťami diskriminácie, vrátane, okrem iného, v zamestnaní, vo vzdelávaní a odbornej príprave.

Ženy

Zákon zakazuje znásilnenie, vrátane manželského znásilnenia. Hoci štát účinne presadzoval zákony v tejto oblasti, znásilnenie predstavovalo problém a navyše bolo nedostatočne ohlasované. V roku 2007 bolo za znásilnenie odsúdených 22 páchateľov. Obete znásilnenia mali prístup do azylových domov a k poradenstvu, ktoré ponúkajú mimovládne organizácie a štátom financované programy.

Domáce násilie voči ženám bolo naďalej problémom. Zákon zakazuje domáce násilie, napriek tomu bol tento jav široko rozšírený a aktivisti tvrdili, že štát nepresadzoval zákon účinne. Spoločná štúdia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny (MPSVR SR) a Inštitútu pre verejné otázky (IVO) konštatovala, že každá piata slovenská žena je obeťou domáceho násilia. V októbri parlament schválil zákon, ktorý polícii poskytol väčšie právomoci v boji proti domácemu násiliu. Zákon polícii umožňuje zakázať podozrivému páchateľovi opätovný vstup do miesta bydliska obete po dobu 48 hodín po ohlásení prípadu. V roku 2007 bolo ohlásených 457 prípadov domáceho násilia a 246 osôb bolo za tento čin odsúdených. Zákon zavádza prísnejšie tresty za násilie páchané na členoch žijúcich v jednej domácnosti a umožňuje pokračovať v trestnom stíhaní, aj keď manželka alebo manžel obvinenie stiahne. Za domáce násilie je možné uložiť tresty odňatia slobody v trvaní od dvoch do dvanástich rokov. Prípady domáceho násilia často ostávajú neohlásené pre spoločenskú stigmu, ktorou trpia obete. Štatistiky pritom dostatočne neodzrkadľujú rozsah problému. Ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny za podpory mimovládnych organizácii a Rady Európy uskutočnila v čase od novembra 2007 do mája 2008 širokú verejnú informačnú kampaň pod názvom „Zastavme domáce násilie na ženách“.

Hoci je prostitúcia legálna, súvisiace aktivity, ako je prevádzka verejných domov, vedomé šírenie pohlavných chorôb, alebo obchodovanie so ženami za účelom sexuálneho vykorisťovania, sú zakázané. O rozsahu prostitúcie neexistovali spoľahlivé údaje.

Zákon nezakazuje sexuálne obťažovanie a neboli k dispozícii nijaké štatistiky, pomocou ktorých by sa dalo stanoviť, ako často dochádza k sexuálnemu obťažovaniu a nakoľko je závažné. Ženy a muži sú podľa zákona rovnoprávni. Majú rovnaké práva pokiaľ ide o rodinu, majetok a súdny systém. V praxi však diskriminácia žien ostáva problémom. Úrad pre rovnosť príležitostí pri MPSVR SR pracoval ako poradný orgán, aby zaistil zákonné práva žien a jeho súčasťou je aj oddelenie zaoberajúce sa priamo rodovou rovnosťou a otázkou rovnosti príležitostí. Odborníci sa domnievali, že rozdiel v mzdách bol dôsledkom toho, že veľký počet žien pracuje v nízko platených povolaniach, napríklad v rezorte školstva alebo sociálnych služieb. Podľa ministerstva práce je rozdiel v mzdách dôsledkom veľkého počtu žien pracujúcich v nízko platených povolaniach, napríklad v zdravotníctve, školstve, sociálnej práci a ľahkom priemysle a nízkeho počtu žien pracujúcich v dobre platených riadiacich pozíciách. Mimovládne organizácie naďalej presadzovali zvyšovanie príležitostí pre účasť žien na politickom živote.

Deti

Vláda sa zasadzovala za práva a blaho detí; MPSVR SR a Ministerstvo školstva dohliadali na realizáciu vládnych programov pre deti.

Aj keď je vzdelanie všeobecné a bezplatné na základnej, strednej a postsekundárnej úrovni s povinnou školskou dochádzkou do veku 16 rokov, rómske deti vykazovali slabšiu dochádzku než ostatné slovenské deti. Hoci rómske deti tvorili takmer 15 percent celkového počtu detí vo veku do 16 rokov, neúmerne ich zaraďovali do špeciálnych škôl pre deti s duševným postihnutím napriek tomu, že diagnostické testy často preukázali normálny rozsah intelektuálnych schopností. V mnohých „špeciálnych“ školách tvorili Rómovia takmer 100 percent zapísaných žiakov. Bežné školy mali v týchto komunitách iba veľmi málo rómskych žiakov, a to najmä na stredných školách. Špeciálne školstvo neposkytlo rómskym deťom potrebné vedomosti na pokračovanie v štúdiu na inštitúciách vyššieho vzdelávania, ktoré pri prijímaní študentov neakceptujú vysvedčenia zo špeciálnych škôl.

V júli vydala organizácia Amnesty International (AI) správu o školskej segregácii v obci Pavlovce nad Uhom. AI zistila, že 99,5 percenta žiakov v miestnej špeciálnej škole boli rómske deti, z ktorých niektoré pred ich preradením dosahovali na bežnej základnej škole prijateľné výsledky. AI tiež zistila, že rómskym rodičom boli ponúknuté kultúrne a finančné stimuly (poskytnutie motivačných štipendií pre deti s dobrými výsledkami na špeciálnej škole, bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú mentálne postihnuté), ak svoje deti pošlú do školy miestne nazývanej ako „cigánska“. Po zverejnení správy AI vláda prešetrila postupy pri prijímaní žiakov a zistila, že iba 21 z 57 nových žiakov prijatých v roku 2007 prešlo riadnym hodnotením. Dvanásť z 57 žiakov bolo vo februári preradených späť do bežnej školy, avšak AI je presvedčená, že toto číslo malo byť omnoho vyššie.

Stále viac mimovládnych organizácií, vrátane Ligy aktivistov pre ľudské práva, pripravovalo rómske deti zo špeciálnych základných škôl na prestup na bežné školy. Vďaka programu ligy sa do bežných škôl v Trnave v školskom roku 2006/2007 dostalo 24 detí a na jeseň roku 2007 prestúpilo na bežné školy v Zlatých Klasoch 45 detí.

Zneužívanie detí bolo podľa obhajcov práv detí aj naďalej málo ohlasovaným problémom. Vláda pokračovala v zintenzívňovaní školiacich programov zameraných na zníženie počtu prípadov zneužívania detí a uskutočnila mediálnu kampaň s cieľom zvýšiť povedomie o tomto probléme. Viacero detských nadácií uskutočnilo programy pre zneužívané deti a deti s postihnutím a Detský fond Organizácie spojených národov (UNICEF) naďalej prevádzkoval detskú linku pomoci.

V júni 2007 MV SR, UNICEF a zástupcovia podnikateľského sektora ohlásili nový program zameraný na hľadanie detí, ktoré sa stratili alebo ušli z domova (ktorých počet sa na Slovensku odhadoval na 700), ako aj na poskytovanie pomoci a podpory rodinám týchto detí.

Detská prostitúcia je zakázaná. Podľa OSN však v rómskych osadách s najhoršími životnými podmienkami bola detská prostitúcia aj naďalej problémom. Väčšinou boli páchateľmi iní Rómovia.

Približne 7500 detí sa nachádzalo v ústavnej starostlivosti, pričom väčšinu tvorili Rómovia. Väčšina štátnych detských domovov sú zariadenia dlhodobej starostlivosti a nie zariadenia, ktoré poskytujú iba krátkodobý pobyt. Aktivisti tvrdili, že siroty majú vo veku 18 rokov problém začleniť sa do spoločnosti a sú vystavené väčšiemu riziku, že sa stanú obeťami nezákonného obchodovania s ľuďmi.

Obchodovanie s ľuďmi

Zákon zakazuje všetky formy obchodovania s ľuďmi – napriek tomu sa objavili správy, že Slovensko bolo zdrojovou, cieľovou i tranzitnou krajinou nezákonného obchodu so ženami a deťmi. Dochádzalo aj k obchodovaniu s mužmi na účely nútenej práce.

Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) odhadovala, že počas roka 2007 bolo 150 až 200 obetí nezákonného obchodovania vyvezených z krajiny alebo cez jej územie do zahraničia, najmä na účely komerčného sexuálneho vykorisťovania. Objavili sa aj občasné správy o tom, že deti boli nútené vykonávať prostitúciu. IOM informovala o zvýšenom využívaní programov na pomoc obetiam, zrejme v dôsledku zvýšenej informovanosti o týchto programoch. Väčšina obetí prevážaných cez Slovensko pochádzala z bývalých sovietskych republík (najmä z Moldavska a Ukrajiny), z Balkánu, pobaltských krajín a Číny. Podľa štúdie Úradu OSN pre drogy a zločinnosť (UNODC) sa odhaduje, že v rokoch 1998 až 2007 bolo cez Slovensko prevezených 86 000 ilegálnych migrantov. Napriek tomu policajné orgány počas tohto obdobia neidentifikovali žiadne zahraničné obete obchodovania s ľuďmi. MV SR počas roka poskytovalo štátnej polícii a hraničnej polícii školenia v oblasti identifikácie obetí obchodovania.

Obchodníci s ľuďmi verbovali aj slovenských občanov. Obete sa spravidla predávali cez Českú republiku alebo Rakúsko do západnej a severnej Európy. Obete mali zvyčajne 18 až 25 rokov a pochádzali z rôznych spoločenských prostredí, najmä však z oblastí s vysokou mierou nezamestnanosti. Niektorí odborníci boli presvedčení, že rómske ženy a osoby, ktoré vyrastali v štátnej ústavnej starostlivosti, boli zraniteľnejšie voči obchodovaniu s ľuďmi v dôsledku ich sociálno-ekonomickej situácie a menšej slobody pohybu.

Obchodníci s ľuďmi lákali ženy na ponuky zamestnania a často sa spoliehali na osobné vzťahy. Obete, ktoré boli pri tranzite krajiny často nútené pracovať, boli v mnohých prípadoch umiestnené do nočných klubov ako prostitútky alebo exotické tanečnice. Činnosti tohto druhu sa sústreďovali na hraniciach s Rakúskom a blízko Ukrajiny a pozdĺž trás kamiónov v miestach s veľkým výskytom nočných klubov. Obchodníci spravidla pozorne sledovali obete, zadržali im doklady a použili násilie, aby si zabezpečili ich spoluprácu. Niektorým obetiam sa v prípade pokusu o útek údajne vyhrážali násilím, či dokonca smrťou.

Podľa zákona možno priekupníkov odsúdiť na štyri až desať rokov väzenia. Trest sa môže zvýšiť až na 25 rokov, ak sa vyskytnú priťažujúce okolnosti, napríklad ak pri obchodovaní s ľuďmi dôjde k usmrteniu osôb.

V priebehu roka začala polícia vyšetrovať desať prípadov obchodovania s ľuďmi. Súdy odsúdili a udelili trest siedmim obchodníkom s ľuďmi, z ktorých žiaden nebol zapojený do obchodovania s deťmi. Tresty boli často mierne alebo podmienečné.

Polícia vo februári 2007 odhalila skupinu obchodníkov s ľuďmi organizovanú slovenskými a slovinskými občanmi, ktorí verbovali mladé slovenské ženy na legálnu prácu v Chorvátsku, potom ich však nútili, aby pracovali ako prostitútky v Slovinsku. Štyria členovia tejto organizácie boli zatknutí a na konci roka boli vo väzbe, kde čakali na súd.

K štátnym orgánom zodpovedným za boj proti obchodovaniu s ľuďmi patrí národný koordinátor boja proti obchodovaniu s ľuďmi, policajný útvar boja proti obchodovaniu s ľuďmi, ministerstvá vnútra, financií, spravodlivosti a školstva, Generálna prokuratúra, hraničná polícia, Úrad pre rovnosť príležitostí pri MPSVR SR a splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity. Vláda vypracovala Národný akčný plán boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2008-2010, ktorý sa zameriava na poskytovanie školení policajným orgánom a sociálnym pracovníkom, ako aj na pomoc obetiam.

Polícia sa zúčastňovala na medzinárodných vyšetrovaniach v obmedzenom rozsahu. Slovinsko, Rakúsko a Belgicko podali žiadosti o vydanie páchateľov nezákonného obchodovania s ľuďmi. V roku 2007 bola jedna osoba vydaná do Slovinska na základe európskeho zatýkacieho rozkazu – ostatné prípady boli ku koncu roka v štádiu vyšetrovania.

Národný koordinátor počas roka spolupracoval s piatimi mimovládnymi organizáciami (Krízové centrum Dotyk, Prima, Caritas, IOM a Kultúrne združenie Rómov) s cieľom identifikovať a poskytnúť ochranu a pomoc obetiam nezákonného obchodovania s ľuďmi. Centrum Dotyk informovalo, že v priebehu roka prostredníctvom vládneho programu poskytlo prístrešie a pomoc ôsmim obetiam. Organizácia IOM informovala, že v priebehu roka prostredníctvom vládneho programu poskytla prístrešie a pomoc siedmim obetiam. Vláda v roku 2007 realizovala aj projekt v spolupráci s UNODC zameraný na posilnenie legislatívnej, investigatívnej, prokurátorskej a technickej spôsobilosti na boj proti obchodovaniu s ľuďmi a poskytovanie ochrany a podpory jeho obetiam. MV SR realizovalo preventívne programy pre učiteľov, študentov a starostov, so špecifickým zameraním na mestá nachádzajúce sa v blízkosti ukrajinských hraníc. Hoci sa neuplatňoval nijaký formálny preverovací alebo odporúčací proces, zákon vyžadoval od polície, aby predpokladaným obetiam poskytovala zoznam programov pomoci. Mimovládne organizácie uvádzali, že spolupráca a komunikácia s políciou sa zintenzívnila.

Výročná správa ministerstva zahraničných vecí USA o obchodovaní s ľuďmi je k dispozícii na adrese www.state.gov/g/tip.

Zdravotne postihnuté osoby

Zákon zakazuje diskrimináciu osôb so zdravotným postihnutím v zamestnaní, školstve, prístupe k zdravotnej starostlivosti, alebo pri poskytovaní ostatných štátnych služieb. Osoby so zdravotným postihnutím mohli voliť a zúčastňovať sa občianskych záležitostí. Odborníci však uvádzali, že v praxi naďalej pretrvával problém s prístupom do budov a k vyššiemu vzdelávaniu, a že zákony zamerané na poskytovanie pomoci postihnutým študentom neboli implementované, pokiaľ išlo o vybavenie škôl a vzdelávacie materiály. Objavili sa správy, že v niektorých prípadoch osoby s ťažkým telesným postihnutím dostávali mzdu nižšiu, než je minimálna mzda.

Mimovládne organizácie uvádzali nedostatky v psychiatrickej starostlivosti o pacientov s duševnými poruchami a v mechanizmoch používaných na monitorovanie porušení ich ľudských práv. V psychiatrických liečebniach a nemocniciach, ktoré spadajú do pôsobnosti Ministerstva zdravotníctva, sa naďalej používali postele s klietkami. Zákon zakazuje tak fyzické, ako aj nefyzické obmedzenia v domovoch sociálnej starostlivosti, ktoré sú v správe MPSVR SR. Viaceré mimovládne organizácie uskutočnili verejné vzdelávacie kampane o duševných chorobách a úzko spolupracovali s Ministerstvom zdravotníctva.

Hoci vláda v roku 2007 prijala legislatívu, ktorá vyžaduje od televíznych staníc, aby poskytovali vysielanie s hovoreným komentárom pre nevidiacich divákov, takéto služby poskytuje menej než 30 percent televíznych staníc. Aj keď zákon definuje povinné normy pre prístup do budov, podľa mimovládnych organizácií sa neuplatňujú v plnej miere. Napriek tomu uvádzajú, že prístup do súkromných budov sa zlepšoval rýchlejšie než v prípade štátnych budov.

Národná rada občanov so zdravotným postihnutím (na čele s ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny) pôsobí ako poradný orgán vlády pre otázky týkajúce sa osôb so zdravotným postihnutím

Národnostné/rasové/etnické menšiny

Diskriminácia voči Rómom a osobám inej ako európskej národnosti bola bežná. Rómovia tvoria druhú najväčšiu národnostnú menšinu, ktorej počet sa na základe sčítania ľudu z roku 2001 udáva na úrovni 90 000. Podľa odhadov odborníkov však rómska populácia v skutočnosti predstavuje 350 000 až 400 000 obyvateľov. Tento rozdiel sa pripisoval skutočnosti, že Rómovia si pri sčítaní uvádzali maďarskú alebo slovenskú národnosť.

Rasovo motivované útoky na príslušníkov menšín – Rómov ale aj iných – sa počas roka vyskytovali často. Vyšetrovanie útokov a presadzovanie zákonov sa však líšilo v závislosti od konkrétnej súdnej príslušnosti. Z prípadov, ktoré sa v roku 2007 dostali pred súd, sa jeden prípad rasovo motivovanej vraždy skončil odsúdením. Sedem z týchto ôsmich rasovo motivovaných útokov, pri ktorých došlo k vážnej ujme na zdraví, skončilo rozsudkami. 22 z 33 prípadov násilia voči rasovej alebo etnickej skupine skončilo odsúdením. Odsúdením sa skončilo aj jedenásť zo 17 prípadov hrozby násilia.

Hlavným terčom násilia boli Rómovia a polícia zadržala viacero osôb za útoky na Rómov, ktoré boli motivované rasovou nenávisťou. Objavili sa aj správy o zlom zaobchádzaní s Rómami zo strany polície. Násilie skinheadov a neonacistov voči Rómom a iným menšinám bolo aj naďalej vážnym problémom. Liga aktivistov pre ľudské práva uviedla, že hoci polícia zintenzívnila úsilie o monitorovanie a sledovanie hnutia skinheadov, tento problém pretrváva. Liga informovala aj o tom, že od skinheadov dostávala e-mailové a telefonické vyhrážky.

Viaceré nerómske menšiny, ako aj cudzinci, sa stali obeťami rasovo motivovaných útokov.

V apríli dve osoby napadli basketbalistku afro-amerického pôvodu v Košiciach. V reakcii na túto udalosť zrušila svoj kontrakt s košickým športovým klubom a opustila krajinu. V auguste košická prokuratúra podala žalobu na jedného z páchateľov a s druhým páchateľom uzavrela dohodu o vine a treste. Druhého menovaného súd odsúdil na dvojročný podmienečný trest s odkladom na tri roky.

V apríli hosťujúci britský lekár afrického pôvodu čelil útoku zo strany 24-ročného muža, ktorý pri útoku vykrikoval rasistické heslá. V novembri Okresný súd v Bratislave uznal útočníka vinným z výtržníctva a hanobenia národnosti a rasy a odsúdil ho na jednoročný podmienečný trest.

V septembri Okresný súd v Košiciach odsúdil 17-ročného mladíka na päťročný nepodmienečný trest za zabitie 14-ročného rómskeho chlapca. Páchateľ opakovane udrel obeť sekerou do hlavy a pokračoval aj po tom, ako obeť spadla na zem. Potom nechal telo obete ležať pri miestnom potoku.

V marci 2007 dostala Liga správy o útokoch na občanov Nigérie, Mexika a Vietnamu. Niekoľkí skinheadi v Bratislave napadli nigérijského občana ženatého so Slovenkou a s trvalým pobytom v Bratislave. Po tom, čo obeť s políciou navštívila údajné miesto činu, sa Nigérijčan rozhodol podať na policajnej stanici sťažnosť a bol zadržaný a sám obvinený z útoku. Tento prípad na konci roka čakal na začatie súdneho konania. Liga aktivistov pre ľudské práva v tomto prípade zastupuje nigérijského občana.

Údajný útok z roku 2006 na univerzitnú študentku maďarskej národnosti Hedvigu Malinovú v Nitre počas roka naďalej priťahoval pozornosť médií a spustil verejnú diskusiu o riešení tohto problému zo strany vlády. Dvaja mladí muži údajne fyzicky napadli Malinovú po tom, čo ju počuli hovoriť po maďarsky. Okresný prokurátor po dvoch týždňoch prerušil vyšetrovanie s tým, že Malinová vo výpovedi klamala. Minister vnútra a ďalší vládni činitelia podporili tohto rozhodnutie. Novinári a obhajcovia ľudských práv ho kritizovali s obvinením, že ide o kamufláž celého prípadu. Malinová sa viackrát odvolala na Ústavný súd – jej podnety však boli zamietnuté a v máji 2007 ju nitrianska polícia formálne obvinila z krivej výpovede. V septembri 2007 však prokurátor prípad znovu otvoril a koncom roka vymenoval nové tímy vyšetrovateľov a žalobcov. V októbri prokuratúra požiadala, aby sa Malinová podrobila výsluchu na detektore lži, avšak jej právnici odmietli vykonanie testu na Slovensku. Prípad nebol na konci roka ešte uzatvorený. Malinovej podanie proti štátu na Európsky súd pre ľudské práva pre „neľudské a ponižujúce zaobchádzanie“ taktiež ešte čakal na prejednávanie.

Polícia pokračovala aj vo vyšetrovaní prípadu z roku 2006, keď sa traja zamaskovaní útočníci vlámali do rodinného domu rómskej rodiny v Seredi a zbili jeho obyvateľov.

Slovenské národné stredisko pre ľudské práva uviedlo, že od januára do augusta bolo podaných 760 sťažností na diskrimináciu. V približne v 80 percentách prípadov sa sťažnosti týkali diskriminácie v oblasti zamestnanosti, najmä postupu pri prijímaní do zamestnania. Ďalšie sťažnosti na diskrimináciu sa týkali poskytovania tovaru a služieb, sociálnej a zdravotnej starostlivosti a vzdelávania. Jedna mimovládna organizácia kritizovala dĺžku času, ktorý stredisko potrebovalo na vydanie požadovaných právnych posudkov sťažností na diskrimináciu.

Rozšírená diskriminácia voči Rómom existovala aj naďalej v oblasti zamestnávania, vzdelávania, zdravotníckych služieb, bývania a úverových praktík. Aktivisti často tvrdili, že zamestnávatelia odmietali prijímať Rómov, ktorých miera nezamestnanosti v mnohých osadách presiahla 95 percent.

Vyskytli sa prípady, keď si miestne orgány a skupiny vynútili súdne vysťahovanie rómskych obyvateľov, alebo zablokovali stavebné povolenia či odkúpenie pozemku. Mnohé rómske osady nemali dostatočnú formálnu infraštruktúru, prístup k čistej vode a riadne kanalizačné systémy. V septembri 2007 mesto Nové Zámky predalo budovu obývanú najmä rómskymi podnájomníkmi (z ktorých mnohí neplatili nájomné) súkromnému vlastníkovi, ktorý ako podmienku predaja uviedol, že budovu dá zbúrať. Nový vlastník vysťahoval a presunul 40 rómskych rodín do bytov bez základných služieb – najmä v okolitých dedinách bez funkčnej dopravy do mesta. Tento prípad upútal pozornosť vicepremiéra, ktorý za jeden z faktorov označil rasizmus a povedal, že tieto prípady mu pripomenuli vysídľovanie za 2. svetovej vojny. Podobné, i keď menej medializované prípady boli počas roka hlásené aj z iných slovenských miest – napríklad z Tornale, Košíc a Kežmarku.

Zákon zakazuje hanobenie národností vo verejnej diskusii – tento zákon bol však presadzovaný iba vtedy, keď boli spáchané aj iné delikty, napríklad napadnutie alebo zničenie majetku. Vyskytli sa prípady, keď sa verejní činitelia na všetkých úrovniach hanlivo vyjadrovali o menšinách a mali hanlivé poznámky na adresu Rómov. Poburujúce prejavy z úst vládnych činiteľov zvýšili aj napätie medzi občanmi maďarskej a slovenskej národnosti, najmä od roku 2006.

1. novembra na futbalovom zápase v Dunajskej Strede polícia použila silu na vykázanie výtržníckych maďarských fanúšikov zo štadióna, čo bolo impulzom na demonštráciu Maďarov pred slovenským veľvyslanectvom v Budapešti.

8. novembra slovenská polícia zatkla členov Maďarskej gardy oblečených v uniformách z éry nacizmu po tom, ako prekročili hranice, aby položili vence na dva vojnové pamätníky. Členovia maďarskej strany Jobbik sa 10. novembra pokúsili zablokovať hraničný priechod neďaleko Bratislavy. Slovenský premiér Fico a maďarský premiér Gyurcsany sa 15. novembra stretli v snahe zmierniť bilaterálne napätie.

Extrémistické pravicové nacionalistické a neonacistické skupiny, ako napr. Slovenská pospolitosť, či Národný odpor, aj naďalej organizovali podujatia zamerané na zastrašovanie menšinových skupín. Oblečení v uniformách pripomínajúcich Hlinkove gardy (fašistické vojnové občianske gardy) uskutočnili členovia skupiny sprievody a zhromaždenia za účelom oslavy pamiatky vojnového fašistického štátu a šírenia myšlienok netolerancie voči etnickým a náboženským menšinám. V novembri MV SR zrušilo registráciu Slovenskej pospolitosti ako občianskeho združenia. Pospolitosť požadovala oficiálne vysvetlenie rozhodnutia ministerstva tvrdiac, že organizácia nevykonala nič protiprávne.

Aj naďalej sa objavovali neoficiálne správy o rastúcom predaji neonacistických materiálov a materiálov propagujúcich nadradenosť bielej rasy. V septembri 2007 polícia zatkla majiteľov predajne s odevmi v Bratislave za predaj nacistického oblečenia a vzdelávacích materiálov. Súdne konanie nebolo na konci roka ešte ukončené.

Prípady z roku 2006, keď rasovo motivované vyhlásenia a podnecovanie k násiliu zo strany vodcov organizácií propagujúcich nadradenosť bielej rasy (Svetová cirkev Stvoriteľa a Národná aliancia), ako aj prípad z roku 2006, ktorý sa odohral v Banskej Bystrici, kde traja muži na futbalovom zápase držali transparenty s textom „Smrť Maďarom“, stále čakali na súdne pojednávanie.

Štát pokračoval v úsilí riešiť násilie a diskrimináciu voči Rómom a iným menšinám, aj keď niektorí kritici vyjadrili obavu, že sudcovia nie sú dostatočne zaškolení v príslušnej legislatíve. Vláda naďalej implementovala svoj akčný plán boja proti xenofóbii a intolerancii, v rámci ktorého fungovala špeciálna policajná jednotka zameraná na monitorovanie činnosti extrémistov. Komisia, ktorú tvorili zástupcovia mimovládnych organizácií, polície a vlády pôsobila ako poradný orgán polície v otázkach menšín.

Anina Botošová, splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity, v januári predstavila aktualizovanú národnú stratégiu pre menšiny, ktorá obsahuje širokú škálu odporúčaní pre oblasť vzdelávania, zamestnávania, bývania a politiky sociálnej integrácie od komunity obhajujúcej práva Rómov. Podľa dohody medzi vládou a Európskou úniou (EÚ) musí krajina z prostriedkov, ktoré dostáva od EÚ vyčleniť minimálne osem miliárd korún (približne 381 miliónov USD) na projekty, ktoré osobitne riešia potreby rómskej komunity.

Vládna splnomocnenkyňa zachovala päť krajských kancelárií na dohľad nad realizáciou vládnej politiky o rómskych otázkach, podporu rozvoja infraštruktúry a spoluprácu s obcami a dedinami pri zlepšovaní interakcie medzi rómskym a nerómskym obyvateľstvom. Hoci EÚ poskytla úradu splnomocnenkyne prostriedky na prijatie 35 nových pracovníkov, predstavitelia mimovládnych organizácií sú presvedčení, že úrad aj naďalej trpí nedostatkom personálu a nie je schopný pravidelne sa aktívne zapájať do spolupráce s mimovládnymi organizáciami. MPSVR SR pridelilo špeciálne vyškolených sociálnych pracovníkov rómskym osadám na pomoc pri vyplňovaní dokumentov vládnej administratívy a na podporu povedomia o dôležitosti vzdelania a preventívnej zdravotnej starostlivosti. Ministerstvo zdravotníctva pokračovalo v školení po rómsky hovoriacich zdravotných asistentov s cieľom zlepšiť prístup tejto komunity k zdravotníckym službám.

V priebehu roka vláda vyčlenila 9,5 miliónov korún (približne 452 380 USD) na národný antidiskriminačný plán. Kancelária podpredsedu vlády pre ľudské práva slúžila ako sekretariát Rady vlády pre národnostné menšiny a Rady vlády pre mimovládne organizácie.

Iné spoločenské zneužívanie a diskriminácia

Neobjavili sa žiadne správy o násilí z dôvodu sexuálnej orientácie, avšak podľa obhajcov práv homosexuálov, predsudky a diskriminácia pretrvávali.

Nevyskytli sa žiadne správy o diskriminácii voči osobám nakazeným HIV/AIDS.

 

Časť 6 Práva pracovníkov

a. Právo na združovanie

Zákon ustanovuje právo zriaďovať nezávislé odborové organizácie a vstupovať do nich podľa vlastného uváženia – s výnimkou ozbrojených síl – a pracovníci toto právo v praxi aj využívali. Odborové organizácie odhadovali, že 17 percent pracujúcich bolo organizovaných v odboroch. Podnikateľské združenia sa zasa domnievali, že skutočné číslo bolo nižšie než 10 percent. Zákon odborom zaručuje právo na vopred ohlásený štrajk v prípadoch, keď sa nedosiahne dohoda pri kolektívnom vyjednávaní, alebo na podporu požiadaviek iných štrajkujúcich zamestnancov (solidárny štrajk). Odborové organizácie vo všeobecnosti uplatňovali tieto práva v praxi bez obmedzenia. Zákon zakazuje prepúšťanie pracujúcich, ktorí sa legálne zúčastňujú štrajkov. Štrajkujúcim sa však nezabezpečuje ochrana, ak sa štrajk považuje za nezákonný alebo neoficiálny. Štátni úradníci pracujúci v základných službách a členovia armády nemajú povolené štrajkovať.

b. Právo na organizovanie a kolektívne vyjednávanie

Zákon umožňuje odborom viesť svoju činnosť bez zásahov, pričom v praxi vláda vo všeobecnosti chránila toto právo. Zákon ustanovuje právo organizovať sa a kolektívne vyjednávať, a pracujúci uplatňovali tieto práva v praxi. Vo vývozných spracovateľských zónach sa neuplatňujú žiadne osobitné zákony ani výnimky z bežného pracovného práva.

c. Zákaz nútenej alebo povinnej práce

Zákon zakazuje nútenú alebo povinnú prácu, vrátane detskej práce. Objavili sa však správy, že so ženami a deťmi sa obchodovalo za účelom komerčného sexuálneho vykorisťovania. Podľa správ organizácie IOM sa obeťami nútenej práce stali ôsmi muži.

d. Zákaz detskej práce a minimálny vek pre prijatie do zamestnania

Zákon ustanovuje ochranu detí pred vykorisťovaním na pracovisku – objavili sa však správy, že dochádzalo k zneužívaniu detí, a že rómske deti v niektorých osadách boli vykorisťované na účely komerčného sexu. Mimovládne organizácie uvádzali, že väčšinu obetí, vrátane postihnutých detí, zneužívali rodinní príslušníci a iní Rómovia.

Minimálny vek na prijatie do zamestnania je 15 rokov, hoci deti mladšie než 15 rokov smú vykonávať ľahkú prácu spojenú s účinkovaním v kultúrnych alebo umeleckých vystúpeniach, na športových podujatiach alebo v reklamných činnostiach, ak to neovplyvňuje ich zdravie, bezpečnosť alebo školskú dochádzku. Národný inšpektorát práce a Úrad verejného zdravotníctva musia schváliť prácu detí mladších než 15 rokov, stanoviť maximálny počet odpracovaných hodín a pracovné podmienky. Deti mladšie než 16 rokov nesmú pracovať viac ako 30 hodín týždenne, a deti vo veku 16-17 rokov môžu pracovať maximálne 37,5 hodiny týždenne. Deti mladšie než 18 rokov nesmú pracovať v podzemí, nesmú robiť nadčasy, alebo vykonávať prácu, ktorá nie je primeraná ich veku alebo zdravotnému stavu.

Okresné inšpektoráty práce dostali a preskúmali sťažnosti týkajúce sa detskej práce. Ak inšpektorát zistil, že došlo k porušeniu zákona alebo predpisov, ktoré upravujú detskú prácu, postúpil prípad Národnému inšpektorátu práce na MPSVR SR. Presadzovanie zákona bolo konzistentné v rámci všetkých komunít.

V niektorých komunitách bola problémom detská práca vo forme žobrania. Takisto sa vyskytli izolované prípady detí, ktoré boli donútené vykonávať prostitúciu, často členmi vlastnej rodiny.

e. Prijateľné pracovné podmienky

V septembri prezident Gašparovič podpísal novelizovaný zákon o minimálnej mzde, ktorý bol výsledkom rokovaní medzi ministerstvom práce, odbormi a zamestnávateľskými zväzmi. Novelizovaný zákon zvýšil minimálnu mzdu z 8100 korún (približne 385 USD) na 8900 korún (423 USD) s platnosťou od januára 2009. Minimálna mzda zabezpečovala slušnú životnú úroveň pracujúceho a jeho rodiny vo vidieckych oblastiach krajiny, ale nie v mestách. Novelizovaný zákon posilňuje postavenie vlády v rokovaniach o minimálnej mzde a znižuje úlohu tzv. sociálnych partnerov (ministerstvo práce, odbory a zamestnávatelia) v prípade, že títo partneri nedosiahnu dohodu ohľadne presnej sumy minimálnej mzdy.

Zákon nariaďuje maximálny pracovný týždeň v rozsahu 48 hodín (vrátane nadčasov) s 30-minútovými prestávkami po odpracovaní šiestich hodín (po štyroch hodinách v prípade zamestnancov pod 18 rokov) a obdobiami oddychu v trvaní aspoň dvanásť hodín medzi pracovnými zmenami. Odborové zväzy, miestne úrady práce a MPSVR SR monitorovali dodržiavanie týchto zákonov a štátne orgány ich účinne presadzovali.

Zákon stanovuje zdravotné a bezpečnostné normy, ktoré Úrad bezpečnosti práce vo všeobecnosti presadzoval. Pracujúci majú právo odmietnuť prácu v situáciách, ktoré ohrozujú ich zdravie a bezpečnosť, a v takýchto prípadoch môžu podávať sťažnosti proti svojim zamestnávateľom. Zamestnanci pracujúci istý čas v podmienkach, ktoré ohrozujú ich zdravie a bezpečnosť, majú okrem riadnej dovolenky nárok aj na platenú dovolenku na „zotavenie“.