Embassy Events
Exhibit of American Indian Photo's Debuts in Košice
Milan Kováč - úvodné slovo
Dámy a páni, milí priatelia, milí hostia,
Dovoľte aby som ako vedec a súčasne obdivovateľ indiánskej kultúry povedal k tejto výstave pár úvodných slov. Curtisov veľký fotografický a etnografický projekt, ktorého zlomok tu máme možnosť vidieť sa nazýval Severoamerický Indián. Na mieste je však položiť si otázku: kto to bol vtedy a kto je dnes severoamerický Indián?
V prvom rade treba vedieť, že začiatkom dvadsiateho storočia už severoamerickí Indiáni dávno žili v rezerváciách a romantické filmy, ktoré vídame v televízii a v kinách sú na hony vzdialené biednej realite, ktorú vtedy Indiáni žili. Ako však dokazuje Edward Curtis, ich hrdosť nebola zlomená, ich celkom odlišný prístup k svetu a k životu prestal byť práve začiatkom 20. storočia vnímaný ako život neprispôsobivých a špinavých asociálov, vkradol sa do toho, predovšetkým vplyvom novej doby, ktorej bol Curtis akýmsi vyslancom – duch romantizmu. Indiáni zostali stále vnímaní ako niečo iné a cudzie. Ale aj Curtisovou zásluhou je, že kým predtým tá inakosť Američanov aj svet odpudzovala, potom ich začala priťahovať. Curtis a jeho veľkolepé dielo je akýmsi symbolom a uhlovým kameňom zlomu, kedy to iné začalo byť predmetom obdivu a nie pohŕdania. Ľudovo povedané, kým predtým bol v belošských príbehoch a legendách vždy tým dobrým a spravodlivým beloch, s Curtisom prichádza éra, keď sa tým spravodlivým stáva Indián.
Ako to Curtis dokázal? Nielen tým, že urobil takmer 50 000 fotografií, ktoré postupne ohromili svet, ale predovšetkým tým ako ich urobil. Prechodil americký kontinent od severu na juh a od západu na východ, vyhľadával posledné zvyšky pôvodnej indiánskej kultúry a prinášal o nej svedectvá. Nebola to rozhodne reportážna fotografia, fotky boli, a to si zaiste každý všimne, značne štylizované. Tou štylizáciou však dokázal navrátiť indiánskemu svetu pomaly sa vytrácajúcu pečať autenticity. Nastrojení bojovníci, úspešní lovci, hrdé a krásne indiánske ženy, umelecké predmety, tanečníci v najlepších obradných maskách... V otrhaných ľuďoch vystrnadených na okraj civilizácie objavil a zachytil hrdosť a duchovný svet dávnych čias. Ten duchovný svet, po ktorom práve začínala vyprahnutá duša priemyselnej civilizácie prahnúť.
A nielen to, Curtis na 10 000 voskových valcov nahral reč a hudbu pôvodných indiánskych obyvateľov Ameriky, čo má dnes, keď mnohé malé kmene vyhynuli alebo celkom zabudli svoj jazyk, nevyčísliteľnú etnografickú hodnotu. Vráťme sa však k fotografiám a k otázke, kto to bol vlastne Severoamerický Indián? V prvom rade treba vedieť, že v Severnej Amerike jestvovalo a stále jestvuje veľké množstvo kmeňov, ktorých kultúra a jazyky sú veľmi odlišné, často nie sú podobné svojím susedom a tvoria samostatné jazykové rodiny. Kultúra v jednotlivých oblastiach rešpektuje prírodné podmienky, ktoré sú veľmi rozdielne napríklad na polopúštnom juhu alebo v ihličnatých lesoch v oblasti Veľkých jazier na severe. Ale priblížme si aspoň veľmi stručne tých, ktorí Curtisa fascinovali najviac.
Na základe jeho odkazu vidno, že to boli najmä Indiáni Veľkých plání, ktorí dnes pre nás predstavujú akýsi prototyp severoamerického Indiána. Sú to prérioví Indiáni ako napríklad Šošoni či Paiutiovia. Napriek ich neodmysliteľným koňom a tipím treba vedieť, že táto kultúra sa rozvinula až po príchode belochov, pretože až získanie koní im umožnilo loviť bizóny na obrovských teritóriách Veľkých plání. To však z ich autenticity nič neuberá. Curtis sa medzi nimi stal svedkom napríklad Tanca Slnka, počas ktorého Indiáni štyri dni tancujú bez jedenia a pitia a na jeho konci získavajú posvätné vízie. Iba prostredníctvom vízií a snov hľadali prérioví Indiáni vlastné duchovno. Práve zasnenosť, hlboká odovzdanosť Veľkému duchovi a veľká vnútorná sila boli tým, čo Curtisa na týchto Indiánoch najviac fascinovalo.
Neďaleko jeho pôsobiska a fotografického ateliéru v Seattli ležali sídla Indiánov Severozápadu, boli to napríklad Kwakiutlovia, Nútkovia a ďalší. Títo Indiáni boli reprezentantmi veľmi rozvinutej kultúry, ktorej základom bol totemizmus, práve odtiaľ pochádzajú tzv. totemové stĺpy. Tiež to boli kultúry s veľmi rozvinutou mytológiou a sociálnym životom. Práve tu sa vyvinul obrad rozdávania – potlatch, taký populárny medzi súčasnými obdivovateľmi indiánskeho života. Aj títo Indiáni s ich roztodivnými klobúkmi a pokrývkami hláv, niekedy aj s medenými štítmi, najväčším odznakom bohatstva a teda aj rozdávania na potlatchoch boli častou témou Curtisových fotografií.
Napokon, aby sme z početných indiánskych regiónov priblížili ešte aspoň jeden veľmi špecifický a Curtisovi tiež osobitne blízky, musíme spomenúť pueblových Indiánov. Predovšetkým Hopiov a Zuňiov, obyvateľov veľkých hlinených stavieb-puebiel, ktoré pretrvali až do dnešných čias. Aj u tejto, asi najvyspelejšej severoamerickej indiánskej kultúry sa stal Curtis svedkom obradných tancov masiek – kačín, ktoré reprezentovali duchov mŕtvych. Zachytil tiež mnohých slávnostne vystrojených tanečníkov, ktorí reprezentovali osobitné spoločenstvá čarodejníkov a lovcov alebo tiež členov zvláštnych mužských rádov: kňazov dažďa, kňazov luku a kňazov slnka. Sústredil sa tiež na zložité účesy a róby tamojších žien, krásu keramiky, či ďalších umeleckých artefaktov.
Curtis svojim dielom predstavil celú heterogenitu indiánskych spoločenstiev, za ktorými však videl akúsi spoločnú dušu severoamerického Indiána. Zachytil ju s veľkou dávkou nostalgie, pátosu, romantizmu, ale aj citu pre zobrazenie vnútornej hĺbky života týchto ľudí. A práve tento rozmer nielen vtedajšej domácej i svetovej verejnosti chýbal.
Druhá časť otázky znela, aký je dnešný severoamerický Indián? Tu už len veľmi stručne poznamenajme, že singulár je tu oveľa viac na mieste než v Curtisových časoch. Oproti vtedajšej rôznorodosti, rozličné panindiánske hnutia vytvorili obraz akéhosi univerzálneho severoamerického Indiána. Je združený v hnutí Native American Church v spoločnej indiánskej cirkvi a nosí oblečenie prérijných Indiánov, ktoré sa azda kvôli westernom stalo spoločným odznakom aj tých severoamerických Indiánov, ktorí pôvodne nosili celkom iné šaty a ozdoby. Usporadúvajú spoločné obrady a stretnutia. Dnes je to svojím spôsobom aj politické hnutie s environmentálnou agendou, ktoré usiluje o plnenie starých zmlúv a o návrat pôdy. Možno by boli mnohí návštevníci dnešných indiánskych rezervácií sklamaní, nie však tí, ktorí pod pláštikom modernity stále dokážu rozoznať ten hlas srdca a výraz duše, ktoré zaznievajú aj z fotografií Edwarda Curtisa.
A ešte malé post scriptum celkom na záver. Tak ako Indiáni boli niekoľko storočí považovaní za prívesok, za parazitov a asociálov, tak aj u nás jestvuje etnická menšina, ktorá je dnes sociálne marginalizovaná a majorita sa jej hrozí alebo štíti. Hovorím o Rómoch, ktorí možno ešte len čakajú na svojho Edwarda Curtisa, ktorý by prostredníctvom desiatok tisíc fotografií ich oduševnených tvárí dokázal vzbudiť obdiv a rešpekt k ich slobodomyseľnému svetu.
Ďakujem za pozornosť.
Milan Kováč